Máš vysokú školu a habit? Bude z teba robotnícka učnica v textilke

Liebig po návrate z ciest po západnej Európe založil začiatkom 19. storočia v Liberci prvú pradiareň bavlny. Ďalšie fabriky postupne vznikali v Svárově, Plavoch i neďalekých Haraticiach. Liebig vyvážal tovar do celej monarchie, v 40. rokoch 19. storočia sa stal najväčším podnikateľom v textilnom priemysle v Čechách. Druhý textilný magnát Priebsch sa tiež orientoval na spracovanie bavlny. V rokoch 1827 až 1828 postavil prvú pradiareň v Tanvalde, neskôr pridal ešte tri prevádzky. Ďalší podnik umiestnil do neďalekej Smržovky.

Po Mníchovskej dohode pripadol Tanvald Nemecku a fabriky museli šiť výstroj pre armádu. V roku 1942 vznikol v meste tábor nútených prác pre cudzincov. Keď sa územie po vojne opäť stalo súčasťou Československa, nemecké obyvateľstvo bolo vysídlené a sprvu nahradené ľuďmi z vnútrozemia. Vtedajšieho majiteľa závodov Johanna Wolfganga Liebiga obvinili zo zločinu propagácie, podpory nacistického režimu a prevádzkovania nelegálnych obchodných praktík v prospech Nemecka. Dostal 16 mesiacov väzenia a jeho majetok prepadol štátu. O podniky prišla i rodina Priebschovcov.

Na základoch znárodnených tovární vznikli Severočeské bavlnárske závody (SEBA), ktoré však potrebovali pracovnú silu. A tak sa zrodil nápad povolať do mesta, kde sa v roku 1947 uskutočnilo prvé pokusné televízne vysielanie v Československu, rehoľné sestry zo Slovenska.

Keď sa autobus spúšťal po jednom z tanvaldských kopcov dolu k rieke Kamenica, míňajúc prvorepublikové vily, sestra Viannea si uvedomila, že mesto zahaľuje akýsi poprašok. Nemohla vedieť, že sa pozerá na predobraz toho, čo ju čaká za múrmi bavlnárskeho závodu. V časoch najväčšieho priemyselného rozmachu tanvaldského regiónu bolo podľa pamätníkov celé údolie rieky Kamenica zahalené jemným prachom, ktorý vznikal pri spracovaní bavlny.

Po hodinách trmácania sa vysadil autobus necelé štyri desiatky uršulínok z Dolných Semeroviec pred obdĺžnikovou budovou s nápisom INTERNÁT SEBA. Niekdajší pivovar z konca 60. rokov 19. storočia, vklinený medzi kopec a hlavnú cestu, pôvodne vlastnila rodina zámožných sedliakov Gruberovcov. V 19. i začiatkom 20. storočia sa v pravej časti nachádzala sladovňa, v strede na prízemí reštaurácia a na poschodí izby pre hostí. V ľavom trakte sa varilo pivo. Pod objektom i priľahlým dvorom bola spleť pivníc, kde sa zlatý mok chladil. Budova neskôr vystriedala viacerých majiteľov. V čase druhej svetovej vojny tam berlínska firma zdokonaľovala televízory a radary. Počas náletov sa v pivniciach ukrývali vojaci. Po vojne sa zmenila na ubytovňu pre zamestnancov tovární SEBA, ktorých na jeseň 1951 vystriedali slovenské rehoľníčky.

Už pri zbežnom pohľade zvonka bolo jasné, že ubytovanie v Tanvalde bude lepšie ako na Slovensku. Po ročnom pobyte v dolnosemerovskom kláštore bez elektriny a vody sa ocitli v zmodernizovanej ubytovni, napojenej na všetky inžinierske siete. „V Tanvalde to bolo slušné, mali sme umyvárne, kuchyňu, jedáleň. So Slovenskom sa to nedalo porovnať,“ opísala sestra Viannea prvé dojmy po príchode na nové pôsobisko.

Veci si zložila v izbe na poschodí, ktorú obývala s ďalšími uršulínkami. Následne zišla na prízemie, aby zistila, že sestry rozdelia do skupín a budú pracovať na troch miestach: v Tanvalde a ďalších dvoch pobočkách fabriky SEBA v Plavoch a Dolnej Smržovke. Hoci Sestru Vianneu pridelili do tanvaldskej fabriky, stála však v inej časti mesta a na zmeny musela dochádzať autobusom.

MEDZI POTKANMI

Keď na druhý deň ráno vstúpila do obrovskej haly plnej prachu, ohlušil ju hluk strojov. V prvých dňoch boli rehoľníčky pridelené k vedúcim pracovníčkam jednotlivých prevádzok – pradiarne, tkáčovne a čistiarne hotových látok.

„Zapadli sme do robotníckeho života v prostredí väčšine z nás neznámom, niektoré s 10-15-ročnou školskou praxou, iné po skončení alebo prerušení vysokoškolských štúdií. Všetky bez výnimky, ako 14-ročné učnice,“ opísali rehoľníčky tanvaldské pomery v Putovaní slovenských uršulínok od augusta 1950 do januára 1970.

Sestru Vianneu priradili k skúsenej robotníčke, ktorá mala na starosti spracovanie vysokokvalitnej egyptskej bavlny mako. V praxi to znamenalo kontrolovať navíjanie bavlny na cievky tak, aby sa nite nepretrhávali a v prípade, že sa tak stalo, zviazať ich. Uršulínka musela behať od jedného konca stroja, dlhého niekoľko metrov, k druhému, zväzovať nite a dávať pozor, aby sa jej habit o niečo nezachytil. Kým sa to ako-tak naučila, prešli týždne.

Zvyknúť si bolo treba aj na extrémne prašné a hlučné prostredie s neželanými návštevníkmi – potkanmi. Sestra Viannea si odkladala desiatu na okno. „Jedného dňa, keď som sa chcela najesť, zbadala som, že môj chlieb má v ústach potkan. Okamžite ma prešla chuť na jedlo,“ vybavila si s odstupom rokov obraz hlodavca s drobnými čiernymi očami a hladkým chvostom, dlhým ako celé jeho telo.

Po čase, keď sestra Viannea zvládla základy novej práce, začala s ňou vedúca zmeny rozoberať politickú situáciu. Energická žena netajila lojalitu k strane ani vedeniu továrne. S nadšením jej opisovala benefity ľudovodemokratického zriadenia i krásy rodinného života. Uvádzala príklady z radostného budovania novej spoločnosti, kde nebude bohatých ani chudobných a všetko bude patriť všetkým.

Sestra Viannea si mlčky vypočula idylické opisy a bez slova pokračovala v práci. Vedúca však nepoľavovala a aj po týždňoch márnych snáh o diskusiu kreslila pred vzdelanou uršulínkou obraz šťastnej budúcnosti. A nielen pred sestrou Vianneou.

„Keď sme sa spolu zhovárali po práci pri rekreáciách, vysvitlo, že rovnakú skúsenosť s vedúcou majú aj ďalšie sestry,“ komentovala priehľadné pokusy továrenskej agitátorky o prevýchovu.

Civilné zamestnankyne továrne sa dali podľa sestry Vianney rozdeliť do dvoch skupín. Tie, ktoré rehoľníčky ľutovali, a tie, ktoré nimi opovrhovali. Našli sa i také, ktoré sa nebáli nahlas komentovať ťažké postavenie sestier. „Veď to ani Turci nezaobchádzali s rehoľami ako komunisti,“ citovala uršulínka výrok jednej z robotníčok s tým, že pochopenie a istá spoluúčasť prevažovali. „Ľudia boli k nám dobrí,“ možno sa dočítať aj v Putovaní slovenských uršulínok od augusta 1950 do januára 1970.

Rovnako to hodnotili aj pamätníci žijúci v Tanvalde a okolitých obciach, s ktorými sme sa stretli na pôde Obecného úradu v Plavoch. „Väčšina ľudí ich vnímala ako ženy, ktoré dopadli zle, pretože si vybrali tú najťažšiu cestu,“ zhodnotila Irena Mihovičová, ktorá sa zaslúžila o digitalizáciu obecnej kroniky. Práve v malej podhorskej dedine Plavy bol jeden z bavlnárskych závodov, kde od roku 1961 pracovali sestry z rehole vincentiek. Akákoľvek zmienka o ich pôsobení v Plavoch však podľa Ireny Mihovičovej v kronike chýba.

Z času na čas však sestry čelili nepríjemným situáciám, hoci šlo o výnimky. „Raz sme kráčali ulicami Tanvaldu a stretli skupinu mladých chlapcov. Začali po nás pokrikovať nevhodné výrazy. Otočila som sa, pozrela im spriama do očí a pokračovala som v ceste. Akákoľvek slovná reakcia bola zbytočná,“ priblížila sestra Svorada negatívnu skúsenosť.

Na podstatne tvrdší prístup narazili podľa Jiřího Suchardu rehoľníčky vo Varnsdorfe. V meste pri česko-nemeckých hraniciach skončili desiatky slovenských sestier, v novembri 1951 pracovalo v národných textilných podnikoch Elite a Velveta dohromady 278 žien v habitoch. „Dozorkyne v ubytovni sa k nim správali normálne. Problémom boli skôr bežní obyvatelia – v práci ich občas postrčili, brali im jedlo,“ zhrnul Jiří Sucharda, ktorý sa ako amatérsky nadšenec venuje dokumentovaniu varnsdorfskej histórie.

Ťažko dnes povedať, čo bolo príčinou nepriateľského postoja údajne značnej časti obyvateľov Varnsdorfu. Faktom je, že mnohí sa do bývalého nemeckého mesta prisťahovali viac či menej dobrovoľne z rôznych kútov republiky a obývali domy po vysídlených Nemcoch, čo nerobilo dobrú krv. Možno k napätiu prispel i fakt, že rehoľníčky bývali pod jednou strechou nielen s ďalšími nepriateľmi režimu, ale aj kriminálničkami a ženami odsúdenými za prostitúciu. Pre niektorých Varnsdorfčanov tak nebolo nič jednoduchšie ako si ich spojiť v jedno.

V týchto kapitolách boli použité nasledujúce zdroje:

Dubovský, Ján: Redukovanie a reštrikcia (činnosti) ženských kláštorných komunít na Slovensku v rokoch 1950 – 1960 (zborník prednášok pri príležitosti 50. výročia barbarskej noci). Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre, 1995. Red. doc. ThDr. Viliam Judák.

Město Tanvald. Historie Města. www.tanvald.cz/cs/o-meste/historie-a-zajimavosti/historie-mesta.html

Český rozhlas, 19.2.2012. 869. schůzka: Textilní baron

Maslova, Zuzana: Historie Pojizerských bavlnářskych závodů. Pardubice 2017. Filozofi cká fakulte Univerzity Pardubice.

Zajímavosti Tanvaldu: Osudy tanvaldského pivovaru. Súkromný archív Miroslava Dušeka.

Obecná kronika mesta Tanvald.

Dubovský, Ján: Akcia rehoľníčky. Matica slovenská, 2001.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.