Experiment rehoľných sestier, roztrasené kolená režimu a svetlo tisícich sviec

„Na fare, kde sestry varili, sa stravovali rôzni kňazi. Sformovala sa tam komunita, z ktorej vzišiel aj neskorší košický arcibiskup Alojz Tkáč, po kritike režimu zbavený kňazskej služby,“ priblížila atmosféru košickej komunity sestra Anna, ktorá sa zaoberá históriou uršulínskej rehole.

Po celých dvadsať rokov až do pádu komunistickej diktatúry v Československu sa spoločenstvo modlilo tri ružence. „Za to, aby padla totalita, aby mali biskupa a aby boli na sídliskách kostoly,“ zhrnula.

Kým sa tak stalo, režim postavil reholiam do cesty mnoho prekážok. Najhoršími boli už spomínaný zákaz prijímať nové sestry, povinnosť odložiť rehoľné rúcho pre tie, ktoré ho prijali po roku 1970, a rozhodnutie, že dotyčné musia bývať a stravovať sa oddelene od starších sestier. Plnenie nariadení sa dôsledne kontrolovalo, podľa niektorých zdrojov robili inšpekcie aj nohsledi ŠtB.

„Keďže mladé sestry boli v ústave v riziku neustáleho napätia, provinciálni predstavení jezuitov a františkánov navrhovali všetkým provinciálnym predstaveným ženských reholí, aby postupne rozviazali pracovný pomer so sestrami zamestnanými v ústavoch sociálnej starostlivosti. A poslali ich na Slovensko, kde už boli menšie komunity sestier, pri ktorých sa mohli utvoriť malé skupiny tzv. sorority a proternity,“ priblížila sestra Eugénia výzvy z prelomu 70. a 80. rokov, keď v auguste 1998 podávala svedectvo o živote v komunistickej diktatúre.

Pre vedenia ženských reholí nebolo jednoduché zmeniť pravidlá formácie, ktoré fungovali po stáročia. Hraničné pomery si však vyžadovali hraničné riešenia. Každý z rádov sa musel rozhodnúť, či akceptuje nový experiment, alebo bude iba zaznamenávať pribúdajúci počet úmrtí starnúceho spoločenstva v kronike.

„Veľkým pomocníkom a duchovným radcom nám bol v tých ťažkých časoch náš kardinál otec Ján Chryzostom Korec SJ, ktorého sme často vyhľadávali v jeho tajnom byte na Vilovej ulici v Bratislave,“ upozornila sestra Eugénia.

Predstavitelia cirkvi sa nechceli vzdať bez boja. Vláde predložili viaceré požiadavky, odvolávajúc sa aj na verdikt generálnej prokuratúry z jesene 1968, ktorá odobrila prijímanie dorastu. Nepochodili. Súdruhovia ich odbili lakonickým konštatovaním, že funkciu, ktorú v spoločnosti plnili rehoľné komunity, zabezpečuje štát a prijímanie do noviciátu sa neodporúča.

Začiatkom 80. rokov zmietli zo stola aj zámer obnoviť niektoré mužské rehole. Z nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily boli ochotní legalizovať iba status slovenských noviciek z českých komunít, potrebných v charitných domovoch. A keď zistili, že nariadenia a smernice zo začiatku normalizácie nestačia, pritvrdili a v roku 1982 prijali nové. V nich sa jasne vymedzili voči požiadavkám reholí i vplyvu Vatikánu. Požiadavky na povolenie vzniku noviciátov či obnovenie činnosti niektorých mužských reholí považovali komunisti za neoprávnené.

Slovenské uršulínky videli, že si s reštrikciami neporadia ani ich nemôžu obísť. Rozhodli sa preto pre spomínaný experiment.

Prvá sororita vznikla už v roku 1977 v Košiciach – mladé sestry sa stretávali v dome na Kupeckého ulici a neskôr v upravených priestoroch biskupskej rezidencie. V roku 1980 pribudla sororita v Bratislave, kam prišli juniorky z Černíkovíc. Ďalšia nádej uršulínskeho rádu bola v tajných domoch v Trnave a Trenčíne. Dievčatá chodili v civile a mali oficiálne zamestnanie, celá formácia prebiehala v absolútnom utajení.

Oporou uršulínskeho dorastu v Košiciach bola i sestra Viannea, ktorá však musela začiatkom 80. rokov opäť zmeniť pôsobisko. Stala sa matkou predstavenou komunity vo Zvíkovci, kde uršulínky viedli už takmer dve desaťročia ústav sociálnej starostlivosti a fungoval neoficiálny noviciát. Práve v tamojších kaplnkách sa v 80. rokoch tajne skladali sľuby.

V lete 1984 prišla za sestrou Vianneou do Zvíkovca nová provinciálna predstavená uršulínskej rehole sestra Lýdia Schneirerová s návrhom premiestniť staršie sestry do charitného domu v Jiřetíne pod Jedlovou na severe Česka. Odchod bol naplánovaný na máj 1985, čo znamenalo ďalšie sťahovanie pre vtedy 62-ročnú sestru Vianneu.

Pôsobiskom sestry Natálie boli až do polovice 80. rokov Černíkovice, kde napriek zákazu fungoval noviciát. Vo februári 1985 ju menovali do funkcie provinciálnej radkyne: spolu so sestrami Xavériou, Eufémiou, Desponzátou, Bohuslavou a Veronikou.

O rok neskôr sa uršulínky vrátane sestry Natálie definitívne rozlúčili s bývalým letným sídlom Kolowratovcov, kde sa dve dekády starali o hendikepované dievčatá. Novým domovom sa im stal kláštor v Kostolnej-Záriečí.

PREDZVESŤ ZMENY

Rok 1985 znamenal pre katolíkov 1100. výročie úmrtia svätého Metoda. Pri tejto príležitosti sa na pútnickom mieste v bazilike na Velehrade konala národná púť. Režim sa obával, že v jubilejnom roku sa zmení na demonštráciu za náboženskú slobodu. Púť sa však neodvážil zakázať. V snahe eliminovať aspoň počet účastníkov pripravil viacero obštrukcií vrátane obmedzenia verejnej dopravy či legitimovania prichádzajúcich. Napriek tomu prišlo do Velehradu od 150-tisíc do 200-tisíc veriacich.

Prejavy predsedu Okresného národného výboru v Uherskom Hradišiti Zdeňka Lapčíka a českého ministra kultúry Milana Klusáka ľudia prekrikovali. „Chceme náboženskú slobodu! Chceme Svätého otca! Nech žije cirkev!“ ozývalo sa z davu, ktorý monitorovali stovky uniformovaných i tajných príslušníkov bezpečnostných zložiek. V pohotovosti boli aj vodné delá. Pri príchode pražského kardinála Františka Tomáška, ktorý prečítal pozdravný list pápeža Jána Pavla II., spustil dav búrlivý potlesk.

Júlová púť na Velehrad bola ako symbolická svieca, ktorej plameň osvetlil temnotu. Hoci katolíckych aktivistov potom ešte viac sledovali, vypočúvali a šikanovali domácimi prehliadkami i väzením. Hoci viaceré púte dostali stopku a boli prísne sledované. Hoci Anton Srholec, ktorý sa noc predtým modlil s mládežou pred bazilikou, prišiel o štátny súhlas. Napriek všetkým peripetiám vniesol Velehrad do radov veriacich nádej a zvyšku apatickej spoločnosti ukázal, že sa nemusí iba krčiť v kúte a kriviť chrbát.

Závan zmeny pritom prichádzal aj od veľkého brata z východu – Sovietskeho zväzu. Novým vládcom Kremľa sa ešte v marci 1985 stal Michail Gorbačov, ktorý postupne inicioval dovtedy nepredstaviteľné reformy, zahŕňajúce i náboženské slobody. Nikto však nepredpokladal, že absolvent práva na moskovskej Lomonosovovej univerzite bude posledným prezidentom ZSSR, prispeje k ukončeniu studenej vojny a pádu Berlínskeho múru, o päť rokov dostane Nobelovu cenu a americký magazín Time ho zaradí medzi stovku najvplyvnejších osobností 20. storočia.

Ciele československých súdruhov na čele s normalizátorom Husákom tak zostávali nemenné: udržať si dovtedajšie pozície a už v zárodku potlačiť každý pokus o narušenie mocenského monopolu štátostrany. ŠtB išla disentu nekompromisne po krku, pričom na Slovensku venovala osobitnú pozornosť práve tajnej cirkvi. Štátna moc neplánovala ústupky ani vo vzťahu k cirkvi a rádom.

Uršulínska rehoľa sa napriek trvajúcemu zákazu naďalej usilovala rozvíjať dorast, konali sa tajné obliečky i sľuby. Veľkou duchovnou oporou pre sestry bol pápež Ján Pavol II. V uršulínskej kronike možno nájsť početné záznamy, spájajúce sa nielen s jeho zvolením za „námestníka na Petrovom stolci“ v októbri 1978, ale aj s jeho výzvami, posolstvami, apoštolskými cestami, narodeninami či dokonca atentátmi.

Uršulínky sa zmienili o atentáte z mája 1981 na Svätopeterskom námestí v Ríme aj o nevydarenom útoku z mája 1982 vo Fatime. „Tu, večer pri modlitbe Sv. Otca v pútnickom chráme Panny Márie Fatimskej bol prekazený pokus muža v kňazskom odeve o nový atentát na Sv. Otca, teraz nožom. Denne prosila provincia o stálu pomoc a ochranu Sv. Otca Jána Pavla II.,“ píše sa v kronike.

SVETLO TISÍCICH SVIEC

V druhej polovici 80. rokov však začali predstavitelia disentu i tajnej cirkvi pritvrdzovať. Pribúdali viac či menej otvorené prejavy nesúhlasu, množili sa ostré kritické hlasy.

Jedna z vedúcich osobností tajnej cirkvi tajný biskup Ján Chryzostom Korec adresoval v októbri 1987 prorežimovým novinám Rudé právo list. V ňom okrem iného zosumarizoval desiatky rokov trvajúce prenasledovanie cirkvi i veriacich. „Útlak a tlak na Cirkev nedosiahol želaný cieľ. Život viery u nás neochabol, lež z roka na rok sa čoraz väčšmi rozvíja a priam mohutnie,“ napísal v závere listu, ktorého kópie kolovali aj medzi verejnosťou.

Nebývalú pozornosť verejnosti si vyslúžili aj 31-bodová petícia za náboženské slobody z prelomu rokov 1987 a 1988, ktorú podpísalo vyše pol milióna ľudí, či desaťtisícové púte v Levoči, Šaštíne, Marianke, Nitre, Gaboltove a Ľutine.

Obísť nemožno ani aktivity disentu, umelcov a ekológov, ako bol 64-stranový kritický samizdat Bratislava/nahlas o katastrofálnom stave životného prostredia, kultúrnych pamiatok a zdraví obyvateľov hlavného mesta vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky alebo vyhlásenie k deportáciám Židov z jesene 1987.

„Cítili sme, že sa niečo deje, že sa spoločnosť mení,“ priblížila sestra Margita vtedajšie nálady medzi mladými uršulínkami.

O dôsledkoch síce pomalej, ale prebiehajúce premeny rezignovanej masy sa mala zakrátko presvedčiť i štátna moc. Necelé tri roky po Velehrade otriasol spoločnosťou jeden z najvýraznejších verejných protestov proti komunistickej diktatúre, ktorý dnes býva označovaný za predzvesť Novembra ’89 – sviečková manifestácia.

Dnes sa možno i dohadovať, ako veľmi sa museli roztriasť kolená zamestnancov Obvodného národného výboru v Bratislave, keď dostali od Františka Mikloška oznámenie o manifestácii za náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv. Vedenie štátu však okamžite zatiahlo všetky záchranné brzdy.

Minister vnútra ČSSR Vratislav Vajnar vyhlásil mimoriadnu bezpečnostnú akciu. V Bratislave vznikol operačný štáb a zasadalo predsedníctvo ÚV KSS. Generál Alojz Lorenc vydal pokyn, aby bezpečnostné zložky zamedzili predstaviteľom tajnej cirkvi a Charty 77 v účasti. Deň pred a počas konania zhromaždenia bola vyhlásená celoslovenská dopravná bezpečnostná akcia s cieľom obmedziť príjazd ľudí do Bratislavy.

Pred začiatkom sviečkovej manifestácie zadržali Mikloška, Jána Čarnogurského a Vladimíra Jukla. Bezpečnostné zložky uzavreli Hviezdoslavovo námestie, presmerovali dopravu a nasadili do ulíc viac ako tisícku policajtov, množstvo techniky i vodné delá. Napriek tomu sa v piatok 25. marca 1988 o 18.00 zišlo v Bratislave osem- až desaťtisíc ľudí. A medzi nimi minimálne niekoľko uršulínok.

„Vzali sme si s ďalšou sestrou dáždniky a vyrazili sme. Vedenie rehole s tým nemalo problém,“ zhrnula sestra Margita bez pátosu.

Prisluhovači režimu sa tvrdo pustili do mužov i žien, ktorí stáli proti vodným delám a obuškom iba so sviecami v rukách. Do zástupu ľudí sa snažili vkliesniť vozidlá so zapnutými sirénami, aby ho rozdelili. Viacero ľudí zostalo na zemi. Na rad sa dostali aj vodné delá. V hustnúcej tme marcového neskorého popoludnia bolo počuť krik policajtov, ktorí bili ľudí obuškami, päsťami a kopali do nich.

„Stáli sme tam s ružencom, sviečkou a skrývali sa pod dáždnikom. Koho príslušníci bezpečnosti chytili, toho zbili,“ priblížila sestra Margita obraz totálneho chaosu.

Zákrok proti účastníkom sviečkovej manifestácie bol nielen prejavom brutality, ale i rastúcej nervozity mocných. Správa o ňom sa objavila vo vysielaní BBC, Hlas Ameriky priniesol podrobnú reportáž. Svet sa pozeral, čo nebolo súdruhom po vôli.

Rastúce napätie zasiahlo aj najspodnejšie poschodia mocenskej pyramídy. „Podľa viacerých svedectiev boli mnohí príslušníci Verejnej bezpečnosti pod vplyvom alkoholu,“ poznamenal Patrik Dubovský v periodiku Pamäť národa.

V týchto kapitolách oli použité nasledujúce zdroje:

Šaradinová, Eva: Rímska únia Rádu svätej Uršule v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Bratislava 1999, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.

Dubovský, Ján: Akcia rehoľníčky. Matica slovenská, 2001.

Pokračovanie kroniky slovenskej provincie od roku 1984 (súkromný archív sestry Natálie Vráblovej). Rímska únia rádu svätej Uršule.

Ústav pamäti národa. 7. júl 1985. Národná púť na Velehrade. www.upn.gov.sk/sk/7-jul-1985-narodna-put-na-velehrade/

Ústav pamäti národa. Disent na Slovensku počas tzv. normalizácie. www.upn.gov.sk/data/fi les/1-2016-SK-disent.pdf

Dubovský, Ján: Akcia rehoľníčky. Matica slovenská, 2001.

Dubovský, Patrik: Sviečková manifestácia (Pamäť národa 1/2008). Ústav pamäti národa, 2008. Red. Peter Mulík.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.