Bestseller Fico: Saltá mortale a hry štvornásobného premiéra na ceste k moci

Sú to ľudia, čo veľa vedia, ale nechcú, aby sa to dostalo k iným. Figúry, ktoré sa vo veľkej hre navzájom kryjú, pretože vedia, ako na ich vzájomnom krytí stojí a padá ich spoločná obrana aj útok.

6fotiek v galérii Robert Fico, Tibor Gašpar, Robert Kaliňák a Marek Para na tlačovej konferencii Smeru 5. 3. 2024 Zdroj: Diana Michaličová/Aktuality.sk

„Asi niekto je (od moci, pozn. autora) závislý, ale pokiaľ sa k tomuto povolaniu postavíte racionálne, že niekde začína a niekde končí, že to nie je celoživotná práca, tak s týmito vlastnosťami nemáte žiadny problém,“ povedal Fico v dokumente, ktorý vznikal po vražde Jána a Martiny.

Robert Fico je silný hráč. Neraz som mal pocit, že je na dne, že končí. A on sa otriasol a išiel ďalej. Bez akéhokoľvek sentimentu treba uznať, že je to niečo výnimočné. Fico prežil kauzy, z ktorých by každá iným politkom zlomila väz. Jemu nie.

A hoci už nebol taký silný ako predtým, dokazoval obrovské odhodlanie bojovať o politickú existenciu. Napriek tomu, že sa zo straníckej politiky pokúšal odísť do prezidentského paláca alebo na Ústavný súd.

„Politika je jeho životným živlom,“ povedal Boris Zala v jednej krátkej vete to, čo opakujú skoro tri desiatky ľudí, s ktorými som sa o Ficovi rozprával. Úprimne, nie každý vedel alebo vie v politike skončiť a odísť.

Plán odchodu mu nevyšiel a pribudla hrozba v podobe policajného vyšetrovania. Lenže toto podľa Zalu nie je hlavný dôvod, prečo Fico zápasí o politické prežitie a moc: „Hlavným motívom u neho je prekonanie poníženia. Už prehraté prezidentské voľby vnímal ako hlboké poníženie a nevedel sa s tým ani osobnostne vyrovnať; a potom nútený odchod z postu premiéra: ktorý síce na politickej rovine zvládol veľmi racionálne, ale vnútorne to bola ďalšia trauma; no a vyvrcholením bola Pellegriniho vzdorovitosť.“

A pritom to mal všetko tak dobre premyslené alebo mu to s veľkou dávkou pracovitosti, cieľavedomosti a angažovanosti vychádzalo. Za socializmu mohol byť právnik, prokurátor či sudca. Mal by spoločenské postavenie, rešpekt, dobrú životnú úroveň. Lenže zmena systému ho donútila prísť s novým plánom. A tak vstúpil do politiky.

Vychádza mi, že jeho pohnútky boli najmä pragmatické, aj keď Ficov bývalý kolega ešte z SDĽ, neskôr spolupracovník na úrade vlády Roman Šipoš je presvedčený, že na kariéru politika mal iný dôvod: „Chcel zmeniť Slovensko. A bojoval s nespravodlivosťou. Robil kroky, aby zmenšoval nespravodlivosť.“

Možno mal Fico zo začiatku takéto ušľachtilé ciele. Ale postupne sa v politike zorientoval, začal vnímať jej zákonitosti a stával sa cynickým pragmatikom.

6fotiek v galérii Predvolebný míting SDĽ v septembri 1998 v Bratislave. Prvý zľava Robert Fico. Zdroj: TASR

Keď som sa stretol s Ivanom Miklošom, povedal to veľmi presne: „Robert Fico je oportunista, ktorý veľmi šikovne a účelovo využíva niektoré ľudské vlastnosti. Často nie tie najlepšie. Bol komunista, pokračoval v SDĽ, čo ho zrejme zadefinovalo v priestore, v ktorom sa pohybuje, ale jeho politická história ukazuje, že išiel tam, kde cítil možnosť politického vplyvu a naberania hlasov. Neobmedzoval sa takmer ničím. Rétorika je ľavicová a sociálna, ale v praxi využíva akýkoľvek priestor na zisk politického vplyvu. On robil sociálny populizmus. Je to mocenský technokrat – človek nastavený na jej ovládnutie. Keď som ho spoznal, bol človekom, ktorý absolútne vnímal ľudí okolo seba – čo mu hovoria, ako mu to hovoria. Rozhodoval sa sám, ale absorboval informácie. Postupne sa však menil, ale to som pri ňom už nebol. Vrátil som sa k nemu až vtedy, keď už som videl, že stratil to, čo bolo jeho devízou – ísť medzi ľudí podať im ruku, počúvať ich, byť im blízko. Stále chodil medzi ľudí, aj ich počúval, ale už to robil účelovo. Spočiatku sa nejavil byť technokratom moci. Vnímal som ho ako pragmatického ľavicového politika s autentickými sociálnodemokratickými prejavmi obhajoby sociálnych práv občanov. Dlhé účinkovanie vo vysokých funkciách by mohlo spôsobiť aj takýto pohľad na výkon politiky.“

Na Ficovej politike som si všimol jednu zaujímavú vec. Na bývalého komunistu mi pripadá pramálo internacionálny a príliš nacionalistický. Z komunistickej strany si odniesol autentickú nechuť k západnému, kapitalistickému svetu, k USA. Chápal dôležitosť dobrých vzájomných vzťahov aj potrebu vstupu Slovenska do EÚ a eurozóny, ale vždy bolo cítiť, že to nie je jeho autentický postoj. Zvykne sa to vysvetľovať jeho politickou dvojtvárnosťou – chcel byť za dobrého pred svetom aj pred svojím voličom, ale bol to on, kto u nás zhoršoval pohľad na Európsku úniu, USA a NATO. Fico roky živí populistické naratívy o našich holých zadkoch v EÚ, o manipulatívnom vplyve Georgea Sorosa a USA na dianie na Slovensku.

V inštalovaní euroskepticizmu do slovenských domácností prekonal aj Sulíka, ktorý si na tom postavil pri gréckej kríze politické základy.

Preberal politiku a rétoriku Mečiara, Slotu, neskôr fašistov. Podľa Zalu za tým netreba hľadať Ficov ideový obrat: „Je to železná logika cesty, ktorú si zvolil: vie, že je neakceptovateľný v širokých mestských vrstvách, u väčšiny mladých voličov, liberálne zmýšľajúcich vrstvách, u proeurópskych voličov aj ľavičiarov, pre zelených, ale paradoxne aj pre fundamentalistických katolíkov; odmietli ho aj odbory, aj Slovenský zväz protifašistických bojovníkov… A tak mu ostala len ľudácko-národniarska skupina voličov, pre ktorú je aj KDH moc umiernená; nazývam ich synteticky ,harabinovci‘. A k nim sa pridáva, ale nie veľmi široká ,ľavicová‘ skupina, ktorá chápe svoju ľavicovosť ako antiglobalizmus, národný protekcionizmus, antiamerikanizmus…“

Fico teda podľa neho vie, že mimo tohto priestoru nemá šancu. „Lenže jeho odvaha je v tom, že chce do tohto priestoru vťahovať aj ďalších, že o voliča bojuje,“ vysvetľuje Zala s tým, že predsedovi Smeru skutočne ide o každého voliča. Že si jednoducho nevyberá. Berie, čo mu trh ponúka. Konkrétnym voličským skupinám prispôsobuje jazyk, ktorým sa im prihovára.

6fotiek v galérii Robert Fico počas protivládneho protestu zorganizovanom v čase pandémie. Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality

Viacero ľudí ma upozornilo, že predseda Smeru mohol zájsť až tak ďaleko, že môže byť za vznikom hnutia Republika, ktoré sa odčlenilo od Kotlebovej strany. Spoluprácu so šéfom ĽSNS mohol totiž vyhodnotiť ako kontraproduktívnu.

Kotlebovi sa zrejme nedarilo ani sa veľmi nesnažil zmazať zo seba a z ĽSNS symbol fašistickej strany, čo bolo pre Fica neakceptovateľné. Kotlebovci prezlečení zo zelených mikín do bielych košieľ aj oblekov, v štýle zmeny francúzskej nacionalistky Marine Le Penovej. Jej francúzsky Národný front je dnes považovaný za nacionálno-populistickú stranu, čo je na rozdiel od strany fašistickej akceptovateľné. Hoci si o tom môžeme myslieť svoje.

Pravicový populizmus alebo konzervatívny populizmus sú pojmy, ktorými sa zakrývajú rasistické, antisemitské, neofašistické a neonacistické strany, hnutia a organizácie po celom svete.

Po voľbách sa Fico kasal, že Smer bude nekompromisnou ľavicovou stranou. Niekoľkokrát to zopakoval aj potom. Ale je vôbec schopný byť súčasťou ľavicovej alebo sociálnodemokratickej vlády?

„To, že chcú s Hlasom vytvoriť vládu, je pravda, v tom neklamú. Lebo s nikým iným nemajú šancu ju vytvoriť. To bol aj dôvod, prečo Smer súhlasil s asociačným štatútom Hlasu-SD v Strane európskych socialistov. Možno by chceli, aby to aj bola ,ľavicová‘ vláda, ale na obraz toho, čo sa dnes nazýva ,konzervatívna ľavica‘. A tá sa dnes v ničom nelíši od konzervatívnej pravice, ba ani od konzervatívnych fundamentalistov. Proste to ,ľavica‘ nie je a už tobôž nie sociálna demokracia. Takže v Smere si, samozrejme, nepripúšťajú, že sú dnes názorovo niekde na úrovni Le Penovej a pokladajú sa za ,ľavicu‘; preto to hranie sa s ,rurálnou SD‘. Robert Fico by inak na značke SD ani netrval, pokiaľ by mu to nedávalo stále punc ,ľavičiara‘ a zároveň aj akúsi európsku legitimitu,“ vysvetľuje Zala. Politika Smeru ani programovo, ani rétoricky, ani naratívom nemá už nič spoločné so sociálnou demokraciou.

Podľa bývalého dlhoročného politika Bélu Bugára slovenská politika od roku 2020 zhrubla, je vulgárna a Fico do toho zapadá: „Prispôsobil sa, pretože verí, že mu to prinesie úspech. Je to iný Fico, ako som ho poznal ešte z našej vlády. Nemá zábrany a ukazuje sa na tom, že dnes nemá problém spájať sa s fašistami.“

Fico to vie, rozumie tomu veľmi dobre, a keď sa mu to hodí, vie to prehliadať a manipulovať s realitou a faktami. Tak isto, ako keď s protikorupčnou agendou vládol so Slotom a Mečiarom. Nedáva vám to zmysel? Je to ľahké, zabudnite na význam slovného spojenia protikorupčná agenda. Tá v skutočnosti nebola dôležitá. Bol to len ďalší dielik do skladačky plánu, ako získať moc.

„Z môjho pohľadu musí byť politik vo vysokom postavení taktik aj stratég. Vladimír Mečiar bol podľa mňa výborný stratég, ale nebol dobrý taktik. Mikuláš Dzurinda bol výborný taktik, ale nebol dobrý stratég. Jozef Migaš nebol ani stratég, ani taktik. Roberta Fica som vnímal ako dobrého stratéga aj taktika,“ uznáva Šipoš.

Béla Bugár potvrdzuje, že Fico bol stratégom, ktorý vedel, že jedným zo základných predpokladov úspechu v politike je schopnosť dohodnúť sa. V tom podľa neho prekonal aj Mikuláša Dzurindu s Ivetou Radičovou. Keď som sa s ním stretol a preberali sme túto tému, len uznanlivo prikyvoval: „Fico sa vo vláde držal striktne toho, na čom sme sa dohodli. Ak bolo treba niečo nad rámec dohôd, zvolal koaličnú radu alebo len predsedov, kde povedal, čo treba dohodnúť, dal nám na to čas a určil termín, kedy sa k tomu vrátime. Minimálne prvých osem rokov v politike sme mali s Ficom zlé skúsenosti, ale naša vláda fungovala. Našim v strane som hovoril, že som bol vo viacerých vládach, ale niečo takéto som nezažil. Z pohľadu plnenia nášho programu bol pre mňa Fico najlepším premiérom.“

V politike si môžete všimnúť jednu vec, ktorá z času na čas rezonuje najmä na sociálnych sieťach. Mnohí politici si tykajú. A to aj naprieč politickým spektrom, aj z úplne opačných táborov. Mňa to prvýkrát vyrušilo, keď bol Slota v televíznej diskusii s vtedajším predsedom KDH Pavlom Hrušovským u moderátora Daniela Krajcera v televízii Joj. Schyľovalo sa ku konfrontácii a vtom začal Slota Hrušovskému tykať. Kamarátsky sa na seba usmiali a bolo po hádke.

Fico však takýto nie je. On si v politike priateľské vzťahy nikdy nevytváral, čo môže potvrdzovať, že hoci je homo politicus, teda človek, pre ktorého sa politika stala zmyslom života, berie ju prísne racionálne.

„Priateľské vzťahy nerozvíjal skutočne s nikým,“ potvrdzuje Zala. „Mal veľmi účelové vzťahy, pragmatické, nebral ich citovo, čo-to malo nielen negatívny rozmer, ale aj pozitívny. Neurážal sa, nepestoval v sebe nenávisť, nemal ani voči odporcom, ba ani voči tým, čo išli najprv s ním a potom proti nemu (napr. Bohumil Hanzel, pozn. autora) krvavé oči. Ba ani voči tým, ktorých sa sám zbavoval, napríklad Flašík, Beňová…“

Niekedy to vyznievalo až absurdne. Bývalý poslanec Smeru Anton Martvoň na Facebooku napísal, že predseda si vykal aj s poslancom, ktorý randil s jeho sestrou: „R. Fico bol susedom Kočnera v Bonaparte, tak si aj tykali, čo priznal samotný Kočner. Musím uviesť na rovinu, že Fico si len tak s niekým nepotyká. Boli ľudia v Smere, ktorých poznal aj 17 rokov, no vykal si s nimi – dokonca i keď žili s jeho sestrou, napr. ako R. Madej. Čiže Fico si zvykol potykať iba s dôvernými spolupracovníkmi a s dobrými kamarátmi. Otázka znie, že kde asi patril Kočner….“

6fotiek v galérii Robert Fico počas futbalového zápasu, ktorý Smer zorganizoval v deň volieb. Zdroj: TASR/Henrich Mišovič

Áno, Fico prešiel osobnostnými zmenami, ale to, čo mu ostalo, je ťah na bránu – chuť vyhrávať. „Mikuláš Dzurinda, ktorý chodil hrávať s Ficom pred rokmi futbal, mi raz povedal, že už pri futbale zistil, čo je Fico zač – chcel dávať góly a neprihrával,“ dodáva k Ficovej cieľavedomosti s úsmevom Ivan Mikloš.

Na druhej strane však vnímal jeho ochotu osobne sa angažovať pre cieľ, ktorý si stanovil: „V Smere vnímam tri typy ľudí: zrejme tam boli aj úprimní sociálni demokrati ako napríklad Boris Zala, ktorí verili a veria, že štát je najlepší vlastník. Potom tam boli čistí cynici ako Kaliňák a Počiatek, ktorí sa prišli do politiky len nabaliť a ani sa tým netajili. A Fico bol v podstate skôr cynik, ale zároveň cynik, ktorý to musel zakrývať viac ako Kaliňák s Počiatkom, pretože na ňom bola politická agenda. Išlo mu však o moc a vplyv a dnes mu už ide aj o slobodu, preto je ten boj intenzívnejší. Treba však uznať, že je veľmi pracovitý a vie vycítiť, kde je voľný priestor a kde sa dá vydolovať politický priestor, čo ukazuje po voľbách 2020.“

Kde bude Slovensko o sto rokov? Pýtala sa Fica v roku 2018 dokumentaristka Lucia Kašová. Fico sa zamyslel: „Veľa ľudí je veľmi zlých a zloba v nás zostane a možno sa bude ešte viac rozvíjať. Ja nie som naivný idealista, presvedčený, že dobro vždy zvíťazí a láska vždy zvíťazí. Takto to v živote nefunguje…“

Z Fica, ktorý v politike urobil nie jedno, ale štyri-päť sált mortale, bolo cítiť frustráciu a únavu. Filmárka sa ho ešte opýtala, v čom teda je tá jeho podobnosť s Dubčekom.

„Veľmi silné sociálne cítenie. Snažím sa svojej politickej činnosti dávať ľudskú tvár.“

Toto platilo možno voľakedy, dnes už nie.

6fotiek v galérii Parlamentné voľby 2023: Robert Fico opúšťa centrálu Smeru počas volebnej noci. Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality

„Ako chcete, aby si vás pamätali?“ pokračovala ďalšou zaujímavou otázkou filmárka a Fico mohol hovoriť o pomoci ľuďom, o boji za sociálny štát, ktorý chráni slabých. Namiesto toho však povedal: „Som mimoriadne hrdý na Bratislavský hrad. Bolo to naše rozhodnutie, ktoré sme prijali. Dnes je Bratislavský hrad skutočne dominantou Slovenska.“ Sociálny boj, ktorý je základnou výbavou ľavicového alebo sociálnodemokratického politika, nahradil tvrdý pragmatizmus.

Fico sa našiel v pozícii mocného, ktorý riadi štát. Politika, ktorému kryjú chrbát mocní a on zas kryje ich. Toho, kto v tej veľkej hre rozdáva karty, a keď treba, tak si ich aj nechá namiešať, aby mal v ruke len tromfy.

Sociálne cítiaci Fico sa zmenil na človeka využívajúceho plnými priehrštiami všetky pôžitky, ktoré prináša moc – ohromný luxus, rešpekt, strach aj lásku – možno aj predstieranú.

„Robertovi Ficovi nejde o peniaze ani o majetok. Nikdy si predo mnou od nikoho nič nevypýtal. Ani nemusel. On totiž vie, že čokoľvek by chcel, dostane to. V časoch, keď vládol, nemusel dávať priame rozkazy. Všetci vedeli, čo majú robiť,“ povedal mi jeden z ľudí, ktorí boli vo Ficovom kruhu dôvery, ak sa to tak dá nazvať.

Ficov príbeh je príbehom cynika, ktorý všetok svoj politický talent, pracovitosť a popularitu investoval do svojej kariéry, do snahy získať čo najväčšiu moc a do jej upevňovania aj za cenu jej zneužitia a do zabezpečenia beztrestnosti pre seba a svojich verných. Slovensko a ľudia, ktorí tu žili a žijú, z príbehu Fica neprofitovali takmer vôbec. A pokiaľ bol idealistom, tak sa z toho veľmi rýchlo vyliečil.

Text zachytáva udalosti do leta 2023, knihu sme uviedli do života v septembri 2023. Predčasné parlamentné voľby sa konali na jeseň 2023.

V tejto kapitole boli použité nasledujúce zdroje:

Expremiéri, epizóda 7, Robert Fico očami Lucie Kašovej, 2018.

Facebook/Anton Martvoň, 12. 8. 2019.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.