S dcérou som išla z pôrodnice do protileteckého krytu. Hudba nás rozptyľuje od vojny (rozhovor)

Ukrajinská kapela Onuka prepája elektronickú hudbu s folkovými motívmi. Pred pár týždňami odohrala koncert v Bratislave v rámci podujatia Danube Music Day. Aktuality.sk sa porozprávali so zakladajúcou členkou Onuky, speváčkou, multiinštrumentalistkou a skladateľkou NatouŽYŽČENKO.

Najnovší album Onuky The Room vyšiel minulý rok. Vznikal tak počas ruskej invázie na Ukrajine a vojna nepoznačila len jeho vznik, ale najmä obsah. „Keď príde nejaký masívny raketový útok, človek sa cíti stratený spolu s celou krajinou,“ hovorí speváčka a priznáva, že Ukrajinci sú už z vojny unavení a frustrovaní, pretože nevedia, čo im prinesie budúcnosť.

Napriek tomu však verí, že jej deti, ktoré zažili iba vojnu, budú raz vyrastať v slobodnej krajine. Práve preto neodišla do zahraničia. „Je to moja voľba tu žiť. Mám pocit, že len na Ukrajine môžem urobiť viac pre to, aby sa situácia zlepšila a priblížila sa k mieru.“

V rozhovore s Natou Žyžčenko sa dozviete:

– kto bol inšpiráciou spojenia elektronickej a folkovej hudby;

– ako sa hrá elektronika na tradičných ukrajinských nástrojoch;

– aký mala na kapelu vplyv jej účasť v Eurovízii;

– ako sa tvorí hudba vo vojnou zmietanej krajine;

– čoho sa v súvislosti s vojnou bojí najviac;

– prečo je rada, že niektorí Ukrajinci po vypuknutí vojny odišli.

4fotky v galérii ONUKA Zdroj: ONUKA

Ľudové nástroje ako syntetizátory

V jednom z rozhovorov ste povedali, že ste chceli ukázať, ako môže tradičný nástroj znieť inak. Váš starý otec vyrábal hudobné nástroje. Bol vašou inšpiráciou?

Áno, bol. Názov Onuka v ukrajinčine znamená vnučka. Tento projekt je venovaný práve jemu. Naučil ma všetko: milovať Ukrajinu, jej kultúru i hudbu. Aj hrať na sopilku. Túto tradičnú drevenú flautu mi aj vyrobil.

Ako ste sa od inšpirácie starým otcom dostali k elektronickej hudbe?

O tradičnej ľudovej hudbe, nástrojoch či folklóre som vedela veľa. Odmalička som bola v súboroch, kapelách či rôznych skupinách, kde sa spievala a hrala ľudová hudba. Ako tínedžerka som sa začala venovať elektronickej hudbe, ktorú som si zamilovala. Hrávala som ako dídžejka, ale začala som aj sama komponovať. Keď som plánovala Onuku, rozhodla som sa spojiť práve tieto dva druhy hudby: folklórnu a elektronickú.

Bolo to pred viac ako desiatimi rokmi a na Ukrajine to vtedy nebol žiaden trend. Existovala síce folklórna aj elektronická hudba, no nikto ich nekombinoval. Chcela som priniesť niečo nové, ale nechcela som, aby to znelo ako remix ukrajinskej folklórnej hudby.

Môj zámer bol, aby to malo zvuk ako elektronická hudba, ale aby bola hraná na tradičných ukrajinských nástrojoch, ktoré by boli použité ako syntetizátory. Tento nápad sa nakoniec rozvinul až do dnešnej podoby nášho zvuku.

Váš zvuk je naozaj jedinečný. V niektorých momentoch však trochu pripomína islandskú speváčku Björk. Inšpirovala vás?

Björk bola moja najobľúbenejšia interpretka, keď som vyrastala. Vždy som ju obdivovala. Páčila sa mi jej hudba, štýl spevu, protesty i to, že bola vždy iná ako všetci ostatní. Hudbe, ktorú vydáva teraz, však nerozumiem. Je to už príliš komplikované umenie. Na koncerte ma to stále baví, no do slúchadiel na bežné počúvanie je naozaj náročná.

A čo ďalší obľúbení interpreti?

Mala som rada aj Portishead, Morcheebu, Goldfrapp či Róisín Murphy, no i Matthewa Herberta a podobných interpretov elektronickej hudby, ktorí sú veľmi inšpiratívni. Dalo by sa povedať, že určili môj smer. V našej hudbe môžete počuť aj vplyv Björk, no inšpirovali sme sa ňou hlavne v tom, že sme chceli byť jedineční a iní. V súčasnom svete, kde je všetko opakovaním niečoho, čo už raz bolo nahrané či vydané, to však veľmi nie je možné.

Hudobný symbol Ukrajiny

Napriek tomu je vaša hudba jedinečná a zvláštna. Hovorili ste o nahrádzaní syntetizátorov tradičnými ukrajinskými nástrojmi. Koľko ste ich použili?

Momentálne viac ako desať. Na pódiu pri našich vystúpeniach ich používame skoro všetky.

Svoje vystúpenia teda hráte naživo s tradičnými nástrojmi? Nič nesamplujete?

Áno, naše koncerty skutočne hrávame na tradičných nástrojoch. Samozrejme, niekedy používame sample z ich zvukov, no naživo hrávame v zostave so siedmimi hudobníkmi, takže dokážeme odprezentovať všetky nástroje.

4fotky v galérii ONUKA Zdroj: ONUKA

Kto všetko je teda vo vašej kapele?

Pozor Aktualita:  Rusi útočili raketami aj dronmi na Kyjev. Bezprostredne po útoku nehlásia ranených ani škody

Máme hráča na banduru (tradičný strunový nástroj podobný gitare), cimbalistu, hráča na drumbľu, sopilku (drevená flauta), svyščyk (píšťalka vypálená z hliny) a trembitu (nástroj podobný alpskému rohu alebo našej fujare trombite), dva trombóny a jeden roh. Okrem toho máme, samozrejme, aj klasické koncertné nástroje.

Pre nás je však najdôležitejšie nielen zahrať veci, ktoré ľudia nájdu na našich nahrávkach, ale urobiť z nich zážitok. V rámci šou používame okrem množstva nástrojov aj svetlá a vizuály, ktoré ju dotvárajú. Aj kvôli tomu, že nás je sedem a máme so sebou toľko nástrojov, je občas problém našu kapelu niekam dostať. Máme totiž veľmi komplikovaný rider (technické požiadavky na vystúpenie, pozn. red.).

Spomínali ste, že používate drumbľu. Tú u nás považujeme za tradičný slovenský nástroj. Aký je podľa vás najtradičnejší ukrajinský hudobný nástroj?

Pre mňa sú to jednoznačne sopilka a bandura.

Na tento druh píšťaly alebo flauty ste hrávali so svojím starým otcom?

Áno, ale hrám na ňu svojsky, naučila som sa to totiž sama. Je to môj hlavný nástroj. Sopilka je známa na celom svete, pretože je to jeden z najstarších nástrojov v histórii ľudstva. Ľudia potrebovali niečo, čo dokáže zapískať melódiu, a vymysleli túto flautu. Vyrábala sa z kostí či z rôznych druhov dreva. Na Ukrajine je veľmi známa a rozšírená. V istom zmysle je jedným zo symbolov krajiny.

Aký je rozdiel medzi sopilkou a bandurou?

Bandura je strunový nástroj, niečo medzi citarou a lutnou. V oblasti hudby je podľa mňa druhým symbolom Ukrajiny. Sú to však dva naozaj veľmi odlišné nástroje. Majú inú históriu aj účel. Bandura sa historicky používala na nosenie správ z bojov. Väčšinou na ňu hrávali vojaci, ktorí už nemohli bojovať. Hrali na námestiach a prinášali ľudom správy. Je to akési starodávne ukrajinské rádio.

A čo drumbľa?

U nás ju nazývame drymbla alebo vargan. Bola rozšírená hlavne v západnej časti Ukrajiny. Je to tiež veľmi starý nástroj. Myslím, že by sme ju našli v každej krajine, ktorá susedí so západnou Ukrajinou, preto je známa aj u vás. Má špecifický upokojujúci až meditatívny zvuk. Matky učili hrať na ňu svoje deti, aj vďaka tomu je súčasťou našej hudobnej tradície.

Hráme pre Ukrajinu mimo Ukrajiny

Nedávno sa skončil ďalší ročník pesničkovej súťaže Eurovízia. V roku 2017 ste sa na nej zúčastnili aj vy. Aká bola vaša skúsenosť?

Išla som tam s veľmi skeptickými pocitmi. A popravde som naše vystúpenie ani nebrala veľmi vážne. Vôbec som vtedy netušila, aký obrovský vplyv to môže mať na našu kariéru či na poznateľnosť nášho mena.

Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť a páčilo sa mi, že som nebola len účastníkom z nejakej krajiny. Tým, že to bolo v Kyjeve, som mala možnosť vystúpiť so 40 hudobníkmi z národného orchestra, čo ma odlíšilo od všetkých ostatných. Zahrali sme tam mix viacerých našich vecí a mohla som to urobiť tak, ako som chcela, bez akýchkoľvek obmedzení. Jednoducho som mohla byť sama sebou.

Ako vnímate politický rozmer Eurovízie?

Samozrejme, chápem, že je to aj politické podujatie. Už to, že sa na ňom Rusko nezúčastňuje, je toho najlepším dôkazom. Teda vďakabohu. Nerada by som to však analyzovala. Môžem povedať len to, že dievčatá z Ukrajiny urobili skvelú šou. Ich pieseň aj vystúpenie boli veľmi silné, krásne a naše posolstvo sme odovzdali.

To bolo pre Ukrajinu dôležité. Aj keby sme to vyhrali, nemohli by sme v týchto časoch Eurovíziu zorganizovať. No môžeme kričať nahlas naše posolstvá. Myslím, že sa nám to podarilo veľmi hlasno.

Poznám obe interpretky, aj Alyonu, aj Janu a je mi veľkou cťou byť ich kolegyňou. Myslím, že ich vystúpenie bolo naozaj, naozaj veľmi silné, no veľmi sa mi páčila aj pieseň víťaza. Jeho podanie, produkcia a celkový výkon boli skutočne ohromujúce a veľmi profesionálne.

Ako sa vám v tomto zložitom období koncertuje?

Turné nie je úplne moja zodpovednosť, na to máme skvelý štáb s promotérmi. Výber miest aj organizácia presunov je v ich kompetencii. Pre mňa je však veľmi zaujímavé vidieť Ukrajinu mimo Ukrajiny.

Ako to myslíte?

Nerobíme to len pre domácich fanúšikov, ale aj pre ľudí, ktorí emigrovali z Ukrajiny. Momentálne to je tak päťdesiat na päťdesiat. Emigrantom chceme priniesť kúsok Ukrajiny. To je pre mňa veľmi dôležité. Dávame do našich vystúpení veľa zo seba, aj ja, aj moja kapela. Ale funguje to aj naopak. S našimi fanúšikmi sa navzájom dobíjame. Energia z koncertov sa v náš drží celý čas, ktorý trávime doma na Ukrajine. Preto potrebujeme tieto dojmy, tieto emócie, tieto noci. Sú našou inšpiráciou.

Pozor Aktualita:  Polícia pri atentáte na Fica zvolila hypersenzitívny prístup. Predtým odmietala stíhať aj vyhrážky, hovorí advokát Kamenec

Zakaždým som sa rozplakala

Minulý rok ste vydali album s názvom The Room. Vznikal počas asi najťažšieho obdobia v histórii Ukrajiny. Ako prebieha tvorba a nahrávanie albumu počas vojny?

V prvých týždňoch plnohodnotnej invázie sme boli frustrovaní, mali sme strach a nič sme nedokázali robiť, pretože sme nevedeli, čo máme čakať. Odvtedy však prešlo veľa času. Navyše žijeme v Kyjeve, ktorý nie je okupovaný, a tak máme stále možnosť nielen odísť, ale aj pracovať či skladať.

Samozrejme, mávame tu raketové útoky, pri ktorých umierajú ľudia, a naše deti sú s nami v krytoch, ale my ďalej žijeme a pracujeme. Po pár mesiacoch sme pochopili, že je pre nás najlepšie rozptyľovať sa prácou a do novej tvorby premietnuť naše pocity a všetko to, čo sa okolo nás deje, aby sme našich poslucháčov povzbudili. Aby si mohli pri našej hudbe na chvíľu vydýchnuť.

Už začiatok albumu je emočne veľmi silný. Začína sa totiž vaším osobným príhovorom akoby zo dňa invázie.

Áno, tento album je niečo ako môj hudobný denník z tohto obdobia. Sú tam napríklad pasáže hovoreného slova, ktoré som si nahrávala ako poznámky. Keď som tie slová potom opäť nahrávala, bolo pre mňa veľmi náročné a emotívne vracať sa k nim. Musela som to nahrávať aj na desiaty, niekedy až dvadsiaty raz, pretože som sa pri tom vždy rozplakala.

Hovoríte v ňom, že hoci sa snažíte žiť svoj život čo najnormálnejšie, keď večer ukladáte svoje deti do postele, netušíte, čo prinesie ráno a či sa zobudíte. Ten pocit si vôbec neviem predstaviť.

Najhorší scenár pre mňa je, že by sa im niečo stalo a ja by som zostala nažive. To si neviem predstaviť. Ľudia pri útokoch veľmi často strácajú deti. Naša myseľ je však veľmi prispôsobivá a aj my sme sa zo dňa na deň prispôsobili tomuto životu.

Vojnou je však poznačený celý album.

Je tam niekoľko piesní o našich dobrovoľníkoch, o ľuďoch, ktorí museli opustiť svoje domovy, o slobodných matkách s deťmi, ktoré museli priniesť celý svoj život a nájsť pre seba nové útočisko niekde v Európe či po celom svete. Sú tam aj akési modlitby. Celý album je o vyrovnaní sa s tým, čo prežívame.

Čo pripravujete ďalej?

Momentálne pracujeme na našom novom albume. Ponúka zase iný uhol pohľadu na túto situáciu. Je totiž o vyčerpaní a únave. No nielen o tej našej. Okolitý svet je už tiež unavený z Ukrajiny. Sme už unavení z vojny, ale nemôžeme to vzdať, pretože ide o náš život. O tom všetkom je pripravovaný album.

4fotky v galérii ONUKA Zdroj: Youtube (screen)

Ako teda vyzerá váš život?

Žijem na Ukrajine so svojimi dvoma deťmi a za najhorší scenár považujem, že by som musela opustiť Ukrajinu. Bol by to koniec môjho života. Robím všetko, čo môžem, len aby som tu mohla zostať žiť. Aby tu moje deti mali nejakú perspektívu a budúcnosť.

Sú ešte veľmi malé: dcéra má desať mesiacov a syn štyri roky. Verím, že raz budú žiť vo svete bez leteckých sirén a krytov. Dcéra strávila svoju prvú noc po tom, ako sa narodila, v protileteckom kryte pôrodnice, pretože to bolo uprostred masového útoku na Kyjev. Dcéra aj syn sú naozaj vojnové deti. Stále však verím, že budú mať šancu žiť vo svojej krajine, v zemi, kde žili ich predkovia, a že tam budú môcť slobodne dýchať.

Motivuje vás to?

Preto robím to, čo robím. Stále hovorím svetu o Ukrajine. O tom, že vojna sa, bohužiaľ, stále neskončila. Momentálne naozaj netuším, čo prinesie budúcnosť. Pred dvoma rokmi som si bola istá, že sa to nejako skončí. Dnes sme však naozaj frustrovaní a svet je tiež frustrovaný. Nikto nevie predpovedať, čo sa bude diať ďalej, pretože všade je totálny chaos. Je zaujímavé byť svedkom a súčasťou historických udalostí, no je to veľmi náročné.

Nádej musí zostať na Ukrajine

Dá sa dlhodobo takto žiť?

Áno, pretože ak to nedokážete, musíte odísť tak, ako to urobilo množstvo ľudí. To, že odišli, je dobré aj pre nich, aj pre Ukrajinu. Nervozita v spoločnosti môže byť veľmi zraňujúca. Len silní ľudia, ktorí dokážu vydržať túto realitu, by mali zostať.

Pozor Aktualita:  V Mexiku zavraždili kandidáta na starostu, ďalšieho zranili

Prečo?

Nádej, viera a odolnosť musia zostať na Ukrajine. Bez nich sa môže spustiť reťazová reakcia zúfalstva. Keď ľudia spanikária, začne panikáriť celá spoločnosť. Keď sa však bránia a sú silní, spája to celú spoločnosť. Je to veľmi cítiť.

Mala som niekoľko priateľov, ktorí to už na začiatku celej rozsiahlej invázie nezvládali. Nevedeli sa ovládať, dať sa dokopy a vytvárali okolo seba chaos. Do svojho okolia prinášali frustráciu, ktorá ubližuje nálade celej spoločnosti. Je teda najlepšie, že odišli. No sú tu aj ľudia, ktorí tejto situácii dokážu čeliť. Tí sa stávajú dobrovoľníkmi, sú odhodlaní a pomáhajú. Práve toto pomáha žiť v týchto podmienkach.

Sú aj chvíle, keď si poviete, že to už nevydržíte?

Áno, niekedy sa to zdá nemožné. Hlavne keď príde nejaký masívny raketový útok, človek sa cíti stratený spolu s celou krajinou. Toto zasahuje naozaj všetkých. Aj keď prichádzajú zlé správy z bojov, každý to cíti. Je to ako vírus, ktorý unavuje a traumatizuje celú spoločnosť.

Nechcem to vôbec porovnávať, ale aj počas druhej svetovej vojny žili ľudia v koncentračných táboroch a dokázali tam existovať. Naša psychika je naozaj veľmi prispôsobivá a ja to vidím sama na sebe. Je to veľakrát ťažké, najmä keď máte deti. Keď máte zodpovednosť. No je to moja voľba tu žiť. Mám pocit, že len na Ukrajine môžem urobiť viac pre to, aby sa situácia zlepšila a priblížila sa k mieru.

Naozaj ste nikdy nepremýšľali, že by ste odišli?

V prvých týždňoch invázie sme sa presunuli s rodinou do západnejšej časti krajiny, no stále sme boli na Ukrajine. No aj to bolo veľmi frustrujúce. Žiť mimo domova s dieťaťom. Vtedy sme mali ešte len syna, ale aj tak to bolo hrozné. Nedokázali sme nič robiť a cítili sme sa vo vlastnej krajine ako úplní cudzinci.

Tak sme sa vrátili naspäť do Kyjeva a jednoducho sme začali žiť. Akoby sme začali úplne novú kapitolu nášho života. Vtedy sme skutočne zistili, aký veľmi dôležitý je domov. Pomáha odolávať tejto tragédii.

Pochopila som, že pre mňa je lepší spôsob života byť doma, mať možnosť vystupovať, skladať, nahrávať a môcť ísť na turné. Chcem však aj môcť odprevadiť deti do škôlky, navštevovať svojich rodičov a rodičov môjho manžela. Všetci naši príbuzní sú v Kyjeve. Aj to veľmi pomáha to tu zvládnuť.

Váš album sa končí slovami „Slava Ukraini!“. Je jeho posolstvom nádej?

Sláva Ukrajine a sláva ukrajinskému ľudu. Cítim, že ukrajinský ľud je hlavnou hodnotou všetkých týchto udalostí. Nie je to ani vláda, ani naše hranice. Je to náš ľud. Je jedno, či tu na Ukrajine, alebo kdekoľvek na svete. Práve ten naozaj na dennej báze robí hrdinské a obdivuhodné veci. Starí ľudia, deti, mládež, doktori, učitelia, dobrovoľníci, jednoducho bežní občania. Všetci veria v Ukrajinu tak ako ja. Práve preto je náš album venovaný im. Len kvôli nim a ich sile dokáže Ukrajina stále odolávať. Naozaj si neviem predstaviť inú krajinu, ktorá by dokázala čeliť zlu tak statočne.

Celý článek zde: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ můžete mít zde například formou zpětného odkazu více :Ceny reklamy
….