Ľudia sú v otázke alkoholu analfabeti. Nechápu, že nepiť je najväčší dar (rozhovor)

Ľudia by podľa odborníčky kvôli ochrane zdravia nemali piť vôbec. Bezpečné množstvo vypitého alkoholu totiž prakticky neexistuje. Človek sa rodí ako abstinent, no najistejším spôsobom, ako predísť riziku vzniku závislosti, je nepiť. Závislým sa človek môže stať aj vtedy, keď vypije len jedno či dve pivá týždenne. Naopak, závislým nemusí byť ani ten, kto denne stiahne fľašku vína.

4fotky v galérii Jana Žemličková Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

V rozhovore s Janou Žemličkovou sa ďalej dočítate:

– ako sa líši závislosť od bežného pitia;

– ako človek spozná, že má problém s pitím;

– čo pre abstinenta znamená „pitie nosom“;

– kto sú hladinkári a ako rozmýšľa alkoholik;

– akú úlohu zohrávajú pri liečbe podporné skupiny;

– ako sa mení prístup k liečbe alkoholizmu v čase;

– prečo je slovenská kultúra pretkaná alkoholom.

Každý sa rodí ako abstinent

Ako sa závislosť od alkoholu líši od „bežného“ pitia?

Možno to niekoho prekvapí, ale nijako významne. Tento pohľad na konzumáciu množstva a frekvenciu ma naučili samotní závislí. Zistila som, že závislým sa človek môže stať aj vtedy, keď vypije len jedno či dve pivá týždenne, a konzumentom, ktorý nie je závislý, môže byť aj ten, kto denne stiahne fľašku vína.

Ako teda človek zistí, či je závislý alebo konzument?

Podľa toho, čo si o svojom pití myslí on sám. Závislý verí, že pitie má pod kontrolou a že sa nikdy neopije pod obraz boží ani nijako inak nevyzlečie z ľudskej podoby. Pritom závislosť sa začína prvým hltom, prvým opitím, prvým prešľapom alebo prvou hanbou, keď sa v človeku ozve svedomie.

Aké sú najčastejšie príznaky, ktoré môžu naznačovať problém s alkoholom?

Je ich niekoľko. Najčastejšie sa spájajú s nadmernou konzumáciou bez periodického opakovania ako dôsledok nekontrolovaného množstva. Vtedy ešte nehovoríme o závislosti, ale o zníženej tolerancii v sebaovládaní. Ak dochádza k opakovaným excesom a opíjaniu, vzniká návyk a od neho je to už iba krôčik k závislosti.

Dokáže človek rozpoznať moment, v ktorom sa z neho stane alkoholik?

Nedokáže. Závislosť však môže rozpoznať podľa veľmi jednoduchej schémy. Ak mu popíjanie spôsobuje abstinenčné príznaky, teda príznaky nepohody vyvolané z neprítomnosti danej drogy, je závislý. Príznaky pritom variujú od zlej nálady až po alkoholickú psychózu.

Vo verejnosti ešte stále prevláda názor, že za vznik závislosti si človek môže sám.

To je jeden z mnohých omylov, ktoré túto diagnózu sprevádzajú. Keď ideme len po povrchu, vyzerá to naozaj tak, že to, či človek bude alebo nebude aktívne brať akúkoľvek drogu, závisí od jeho vlastného rozhodnutia.

V tých istých podmienkach, pri tých istých informáciách a možnostiach rôzni ľudia reagujú rôzne. Keď ich začnete hodnotiť z hľadiska ich ambícií, pocitov či zážitkov, zistíte, že každý z nich je prístupný určitej hladine slasti.

Niekto ju vyhľadáva účelovo, iný sa s ňou kontaktuje náhodne. Závisí to od drogy a od štruktúry osobnosti vo „vhodnom“ prostredí, medzi určitými ľuďmi, v určitej „klíme“. Vôbec nie od rozhodnutia človeka samotného.

Takže každý z nás sa môže stať závislým?

Presne tak. To, že si niekto myslí, že nikdy nebude alkoholikom, narkomanom či gamblerom, je len jeho zbožné želanie. Droga má tú moc, že vždy a za akýchkoľvek okolností ponúka istú hladinu slasti. Človek sa začína orientovať smerom k závislosti tým rýchlejšie a aktívnejšie, v čím väčšej deprivácii žije. Či už ide o diskomfort somatický alebo psychický.

Ako rýchlo dokáže človek spadnúť do závislosti?

Je otázkou, čo znamená rýchlo. Pri drunkorexii (pitie „nalačno“, dúškami, v krátkom čase, pozn. red.) sa dá prepadnúť do závislosti aj za niekoľko mesiacov, ak nie týždňov. Pri takzvanom kultúrnom pití, keď má konzument množstvo pitia aj frekvenciu pod kontrolou, sa do závislosti nemusí prepiť nikdy. O takomto pití sníva každý. Ak by to tak bolo, nebolo by v súvislosti s konzumáciou alkoholu toľko nešťastia a smútku.

U mnohých alkoholikov závislosť vzniká veľmi nenápadne. Chvíľu trvá, kým do nej spadnú. Ako je možné, že si nevšimnú, kam ich pitie pomaly speje?

Človek sa pomerne dlhé obdobie akoby pripravoval prijať drogu, ktorú bude akceptovať ako súčasť svojho života. Aj droga akoby si pripravovala pôdu. Zážitky v citovej, rozumovej i sexuálnej oblasti prinášajú určité optimá a pesimá v aktuálnom prežívaní.

Každá droga je drogou práve preto, lebo spôsobuje skreslený vnem. Optimálnu situáciu presúva medzi pesimá, a tak sa človek ochudobňuje o pozitívne vnímanie toho, čo sa skutočne deje v jeho živote.

Čo sa odohráva v tele človeka, keď sa napije?

Takmer ihneď po požití alkohol účinkuje prakticky na celý organizmus. Rýchlo sa vstrebáva a takmer okamžite pôsobí v mozgovom tkanive. Na psychiku pôsobí uvoľňujúco – znižuje koncentráciu pozornosti a predlžuje reakčný čas. Pri vyšších dávkach spôsobuje útlm psychomotoriky, môže navodzovať spánok, prípadne až smrť. V mozgu tlmí dýchacie centrum, môže byť spúšťačom ďalšieho nevhodného správania.

Aké sú dlhodobé následky neliečenej závislosti od alkoholu?

V organizme ďalej dráždi tráviaci trakt, spôsobuje zápaly, stukovatenie až cirhózu pečene, onkologické ochorenia pankreasu, hrubého čreva či tráviaceho traktu. A hlavne stratu kontroly a znížené sebaovládanie, čo môže mať za následok aj predčasné úmrtia nevinných.

Môžeme sklon k alkoholizmus zdediť?

Každý človek sa rodí ako abstinent a mal by tento dar považovať za vyšší princíp. Vznik závislosti však skutočne môže byť aj následkom genetickej predispozície, pri ktorej má človek isté „označenie“ na chromozóme, ktoré charakterizuje jeho rizikovosť k závislosti. Môže to tak byť „darček“ od ktoréhokoľvek predka. Toto označenie vedie k poruche prevodov v mozgu a nastupuje prehnaná žiadostivosť po droge či látke.

V hlave alkoholika

Alkoholici často opakujú, že od zajtra nepijú. Naozaj tomu veria?

Alkoholik v prvom rade neverí, že je alkoholikom, a preto rád uverí akejkoľvek ďalšej myšlienke, ktorá s jeho pitím súvisí. Napríklad aj tej, že od zajtra už nepije. Udeľuje si tým slobodu pre pitie dnes. Je to neustály boj, ktorý vždy musí vyhrať alkohol. Takáto myšlienka nemá význam pre poctivé rozhodnutie nepiť, keďže je postavená na budúcnosti. Môže byť však signálom, že to s jeho pitím už môže byť vážne.

V úvode ste povedali, že to, či je človek závislý, rozoznáme podľa toho, čo si o svojom pití myslí on sám. Aké varovné signály si má všímať jeho okolie?

Závislý človek nedokáže cez deň fungovať tak, aby bol efektívny, aj keď si o sebe myslí pravý opak. Má problémy so spánkom, nedokáže sa sústrediť, dodržiavať dohody, zodpovedne plánovať, má zníženú schopnosť vnímania a mnohé iné negatíva s tým spojené. Vždy u neho bude platiť, že s prvou dávkou drogy ide smerom k vlastnému pokoju, uspokojeniu, ale s prvou dávkou v závislosti ide do krematória.

Existuje však skupina alkoholikov, takzvaní hladinkári, ktorí tvrdia, že alkohol im pomáha fungovať a byť efektívni. Nie je to pravda?

Hladinkári majú problémy s koncentráciou, sebaovládaním a nevedia dlhodobo nepiť. Najčastejšie sú sami, choroba prichádza nebadane a ťažšie sa rozpoznáva. Na rozdiel od „tradičných“ závislých nebývajú plne intoxikovaní, pijú menšie dávky, ale celý deň. Prakticky neustále sú pod vplyvom a nie sú schopní byť bez alkoholu. Tento typ alkoholikov nemáva opilecké stavy ani excesívne prejavy, zväčša netrpia ani stratou pamäti.

Abstinujúca alkoholička, s ktorou sme sa rozprávali, hovorila, že každý zvuk otvárajúcej sa plechovky jej pripomína, ako si otvárala pivo. Nemôže umývať okná, pretože v minulosti si z okeny cez chlieb filtrovala lieh. Tvrdí, že mozog alkoholika si pamätá. Môže závislým akákoľvek spomienka či podnet spustiť recidívu ?

Áno, to je presná charakteristika, ako je potrebné rozumieť svojim pocitom a naučiť sa odlíšiť, ktoré z nich človeku vedome aj nevedome vnucujú prežívanie z čias pitia. Je to náhrada za bolesť, ktorú človek pociťuje ako signál pri iných chorobách, ktoré ho privedú k lekárovi. Pri závislosti takáto bolesť neexistuje. Človek sa má liečiť vtedy, keď pociťuje, že alkohol má najvyššiu hodnotu v jeho živote. Lenže keď si pripustí, že by s tým mal niečo robiť, zväčša je už neskoro.

4fotky v galérii Jana Žemličková Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Mnoho abstinujúcich alkoholikov nám hovorilo, že ich chráni čuch. Ovoniavajú nielen nápoje, ale aj jedlo, či v ňom nie je alkohol. Stretávate sa s tým?

Abstinent sa musí naučiť chrániť sa. Je to významná súčasť prevencie pred eventuálnym relapsom. Ide o „pitie nosom“. To znamená, že skôr, ako sa napijem, ovoniam nápoj, či nenesie stopy alkoholu, fermentácie alebo destilácie. Ideálne to platí aj pri jedle, napríklad pri flambovaných palacinkách či zajacovi na víne.

Prekážajú každému alkoholikovi tie isté vône a chute alebo to má každý inak?

Je to veľmi individuálne, každý sa musí riadiť svojimi asociačnými vzorcami. Na našich klubových stretnutiach učíme, aby si každý abstinujúci vytvoril vlastný vzorec správania so systémom ochrany, ktorý mu vytvorí potrebné istoty, na ktoré sa môže v živote spoľahnúť.

Ako taký systém ochrany vyzerá?

Má mnoho podôb, od „pitia nosom“ až po kontrolu jedál, zákuskov, tyčiniek a podobne, či neobsahujú aj keď len zvyškový alkohol. Abstinenčné príznaky môžu prísť kedykoľvek, niekedy stačia len nepatrné podnety, ktoré človeku asociujú minulosť, či už vôňou, chuťou, ale aj myslením a správaním. Závislý človek potrebuje identifikovať takéto myslenie. Je to účinný systém včasného varovania, ktorý je nenahraditeľný a tvorí základný vzorec ochranného správania abstinujúcemu závislému.

Jednou z nástrah pre abstinentov je takzvaná suchá recidíva. Tá sa u mnohých prejavuje vo forme snov o tom, že pijú alkohol. Čo to pre abstinenta znamená?

Suchá recidíva je špecifický pojem, ktorému by mal rozumieť každý odliečený závislý. Zároveň je aj signálom, že závislý ešte nie je v abstinencii slobodný, že ešte stále prežíva zárodky príznakov, ktoré má v emóciách zakódované ako hodnotu viazanú na alkohol.

Ako by ste ju opísali?

Je to stav, keď človek alkohol nekonzumuje, no prežíva telesné a psychické stavy podobné tým, aké prežíval v čase pitia. Tie sa môžu spustiť celkom nebadane, napríklad vtedy, keď sa po nejakom čase vráti na známe miesto, kde aktívne pil. Nejde o kontakt s alkoholom, ale s emóciou, ktorú v súvislosti s pitím na danom mieste prežíval. Prejavuje sa náhlym prežitkom nepríjemných pocitov, nervozity, napätia, podráždenosti. Inými slovami, objavujú sa myšlienky a predstavy vo forme spomienok na aktívne pitie.

Smutná abstinencia

Aké sú najúčinnejšie metódy a terapie na liečbu závislosti od alkoholu?

Pred akoukoľvek metódou má prednosť motivácia pacienta k liečbe, to, či chce naozaj abstinovať. Vtedy je vysoká pravdepodobnosť, že svoj život prežije tak, ako túži. Myslím si, že keď terapeut prepustí pacienta z liečby, mal by vedieť, aký má potenciál prežiť ako abstinujúci.

Najúčinnejšou metódou je schopnosť „počuť“ chorobné myslenie, prijať zmenu ako jediný nástroj pre trvalú abstinenciu, hľadať cesty na prijatie pravdy pri drogovom myslení a správaní, otvárať srdce k pocitom byť lepší a chcieť sa prekonávať.

Nesmierne dôležitá je podpora rodiny a priateľov. Dokáže človek dostať závislosť pod kontrolu aj sám?

S alkoholom netreba bojovať, treba sa správne rozhodnúť. Solidárna abstinencia či suchá domácnosť (domácnosť kde sa nedrží, ani nenalieva alkohol, pozn. red.) sú mimoriadne podporné faktory pre zmenu v myslení a správaní vo vzťahu k alkoholu. A to nielen pre toho, kto má vynútenú abstinenciu, ale aj pre tých, ktorí v takej domácnosti žijú, najmä deti.

Prečo niekto zvládne abstinenciu už po prvom liečení a niekto ich musí absolvovať viac?

Dôvodov je niekoľko. Buď nebol dostatočne rozhodnutý a abstinenciu skôr deklaroval, než ju naozaj chcel, alebo išlo o účelové správanie, napríklad snahu upokojiť partnera, partnerku, rodiča, že chce vzniknutú situáciu riešiť. Niekedy to môže byť aj viera v seba, že dôveruje viac svojim emóciám ako terapeutom, a verí, že sa už nikdy nenapije, a predčasne ukončí liečenie. Rovnako to môže byť aj hľadanie cesty ku kontrolovanému pitiu. Verí, že ju nájde.

Môže vôbec kontrolované pitie fungovať?

To je, ako keď človek otvorí kohútik od vodovodu a praje si, aby voda netiekla. Je jednoduchšie ho neotvoriť. Takému človeku odporúčame, aby už po prvom sklamaní uveril, že cesta ku kontrolovanému pitiu neexistuje, aby ďalej neopakoval svoje chyby, a keď naozaj chce, aby dôveroval odborníkom. Niektorí však túto cestu aj tak márne hľadajú, čo sa neskôr prejavuje v rozličných formách recidív.

Akú úlohu zohrávajú podporné skupiny a komunity?

Významnú, podpornú, doliečovaciu. U mnohých sú aj náhradou za nedostatočne dlhý pobyt v liečebniach, dĺžka je totiž viazaná na tri mesiace. Foriem je niekoľko – ide o socioterapeutické kluby vedené terapeutom, ktoré majú v zásade aj liečebný charakter, potom sú to kluby bez terapeuta, individuálne podporné skupiny vedené odliečenými alkoholikmi a stretnutia anonymných alkoholikov.

Zúčastnili sme sa na jednom stretnutí, ktoré viedol odliečený alkoholik. Počas neho vyšlo najavo, že jeden z členov padol do recidívy. Zaujalo nás, že ostatní prítomní mu začali hovoriť, že je slabý, že recidíva je zlyhanie a podobne. Je takýto prístup vhodný?

Ťažko sa polemizuje nad tým, čo je dobré a čo už nie, je to totiž veľmi individuálne. Vo všeobecnosti však platí, že závislému človeku treba dať lásku a ukázať mu jeho omyl. Ľútosť ani odsúdenie mu nepomôžu. Potrebuje pocit, že je hodný toho, aby ho mal niekto rád. Pomocná ruka je pre závislého mimoriadne dôležitá. Všetko, čo smeruje k zdraviu, má zmysel, no ak zistím, že mi to nepomáha, musím zmeniť smer. Preto sme začali abstinenciu deliť na produktívnu a neproduktívnu.

4fotky v galérii Jana Žemličková Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Aký je medzi nimi rozdiel?

Produktívna je, keď si človek vytvorí nové hodnoty, postoje, vyššiu kvalitu života. Pri neproduktívnej abstinencii iba odloží pohár, nepije, vlastne sa len vyhýba droge. Vtedy abstinencia bolí, lebo ide o konflikt rolí. Z aktívneho konzumenta sa stáva niekto opačný, kto odmieta drogu.

Možno takto abstinovať až do smrti?

Áno, ale život nemá prijateľnú kvalitu, pacientovi akoby chýbal „benzín v motore života“. Ide o smutného abstinenta, ktorý vníma svet tak, akoby bol za šedou oponou. Vyžíva sa v sebaľútosti, nerieši problém, len potláča myšlienky na drogu. Samozrejme, že pri takomto predstieraní postupne pravidlá abstinencie vypúšťa.

Čo to znamená? Je u „smutných abstinentov“ väčšie riziko, že znova spadnú do závislosti?

Nemusia spadnúť do recidívy, aj keď do nej sa v princípe spadnúť nedá, je to sled omylných krokov, ktoré končia návratom k droge. Smutní abstinujúci neprežívajú plnohodnotný život v celej svojej emočnej a tvorivej šírke.

Ide tu práve o zmenu postoja, prijatie novej kvality života. Aby abstinencia nebola smutná, človek musí nájsť inú životnú filozofiu. Tieto premeny potrebujú vždy optimálny čas, ktorý je u každého individuálny. Ľudí, ktorí to dokážu, si hlboko vážim. Je nádherné vidieť, ako sa taký človek mení na pána alebo dámu.

S akými typmi abstinentov ste sa počas svojej praxe stretli?

Vyhodnotila by som v princípe tri spôsoby abstinencie. Existujú takzvaní smutní abstinenti, ktorí síce nepijú, ale neabstinujú s radosťou. Takých je pomerne dosť. Potom sú abstinenti, ktorí abstinujú z racionálnych dôvodov, lebo musia, inak by dostali v práci poveď alebo by sa s nimi partneri rozišli.

Najúspešnejší sú abstinenti, ktorí prijali svoj konflikt s alkoholom a získali voči nemu averziu. Taký abstinent je pravdivý vo svojom konaní, vie pomenovať riziká, je schopný vyvarovať sa ich, omyly napráva a nemusí zvádzať dennodenný boj o to, čo má alebo nemôže robiť.

Existujú preventívne opatrenia, ktoré môžu pomôcť predísť vzniku závislosti?

Existujú. Jednoducho nepiť. Tento životný štýl však rešpektujú len vynútení abstinenti a tí, ktorí sa sami rozhodli nepiť. V poslednom období už dostávam otázky, ktoré sa vzťahujú ku kultúre nepitia, napríklad: „Je možné urobiť svadbu aj bez alkoholu?“ alebo „Ako mám oddeliť alkohol od nás, čo nepijeme, na oslave narodenín?“ Preto sa o takomto opatrení nedá hovoriť ako o stratégii, ale skôr o prevencii.

V prevencii asi nie sme príliš efektívni. Z hľadiska priamych úmrtí v dôsledku pitia alkoholu patrí Slovensku šieste miesto v rámci celej Európy.

Neefektívna primárna prevencia netrápi len nás, ide o celosvetový problém. Dôkazom toho sú výsledky v konzumácii alkoholu prepočítané na čistý lieh. Kým v čase vzniku prvého zákona o boji proti alkoholizmu v 60. rokoch to bolo na jedného obyvateľa na Slovensku niečo vyše päť litrov, dnes sme takmer pri trojnásobku.

Alkoholizmus je súčasťou našej kultúry

O alkohole sa hovorí, že je metlou ľudstva. Napriek tomu, že mnohokrát ničí životy a rodiny, stále je prítomný v slovenských domácnostiach. Prečo sa ho nedokážeme vzdať?

Alkohol ľudstvu stáročia prináša množstvo emócií vrátane bolesti a utrpenia. Niekto ho zatracuje a nazýva tak, ako ste povedali, metlou ľudstva, iný má na ňom postavené svoje ego. Každý, ako si vyberie, a hlavne, ako je s alkoholom spätý.

Prečo je tak dlhodobo prepojený s našou kultúrou a zvykmi?

Slovensko má bohaté kultúrne dedičstvo a tradície, ktoré sa rituálne premietajú aj do sveta našich nápojov a zvyklostí, kde má alkohol nezastupiteľné miesto. V srdciach Slovákov má hlboko vrytú pečať s vysokou spoločenskou hodnotou, ak nie tou najvyššou. Nie nadarmo sa hovorí „aj tí naši píjavali, aj my píjať budeme“.

Všetci alkoholici, s ktorými sme sa rozprávali, nás upozornili na to, že alkoholizmus sa nedá vyliečiť, že je to choroba na celý život. Platí v tomto smere heslo raz závislý, navždy závislý?

Neplatí. Ale platí, že raz závislý, navždy abstinujúci závislý. Abstinencia ako pojem je viac-menej znevažovaná práve pre jej obsah absolútneho, trvalého vzdania sa pôžitkov, najmä pitia alkoholu. Takíto ľudia bývajú zväčša spoločnosťou invalidizovaní, ako keby mali byť pre svoje rozhodnutie nepiť odsudzovaní. Takéto absolutórium je pre mnohých nepredstaviteľné.

Niet divu. Človeka, ktorý si odmietne pripiť, časť spoločnosti automaticky považuje za čudného a neraz čelí rôznym nevhodným poznámkam. Akú úlohu zohráva pri vzniku závislosti spoločenský tlak?

Žiaľ, spoločnosť je v tomto smere analfabetická, vyvíja tlak na pitie a nedostatočne varuje pred nadmerným pitím. Nepitie by pritom mala akceptovať ako normu správania a k pijanovi by mala zaujať jasný postoj – ak niekto pije nadmieru a mne to spôsobuje nepríjemný emočný zážitok, mám daného človeka na tento problém upozorniť a snažiť sa mu ponúknuť riešenie, napríklad poradenstvo s odborníkom alebo liečbu.

Existuje vôbec bezpečné množstvo alkoholu, ktoré môžeme vypiť?

Neexistuje. Ľudia by v zmysle ochrany zdravia v princípe nemali piť vôbec. Avšak v našej kultúre prevláda norma akceptácie alkoholu vo výchove, v spôsobe trávenia voľného času, v rituáloch, v sociálnych väzbách. Pritom nikto nechce vychovať alkoholika ani s ním žiť v jednej domácnosti. Napriek tomu tlak na pitie stále prevažuje, aj keď v poslednom období sa objavujú aj momenty, ktoré sa približujú k norme nepitia, napríklad „Suchý február“ a podobne.

Na Slovensku v podstate neexistuje žiadna regulácia alkoholu. Keď má človek občiansky preukaz, môže si kúpiť toľko alkoholu, koľko chce. Do akej miery podporuje vznik a rozvoj závislosti fakt, že je u nás alkohol legálny a ľahko dostupný?

Kto piť chce, piť aj bude. Príkladom je aj zneužívanie drog, ktoré sú u nás nelegálne. Keď to prijmeme, sme bližšie k reálnemu riešeniu. Stále platí, a žiaľ, vzťahuje sa to aj na iné drogy, že s čím si ľudstvo neporadilo, to zlegalizovalo. Aj pri marihuane sa jednotlivé štáty postupne približujú k jej legalizácii.

Čo má v tomto smere robiť štát? Pomohli by nejaké obmedzenia, regulácie? Niektorí odborníci napríklad tvrdia, že by pomohlo zdraženie tvrdého alkoholu.

Všeobecne o zákonoch v boji proti alkoholizmu z histórie vieme, že ani jeden zatiaľ nebol účinný. Zdraženie môže vyvolať hľadanie iného riešenia, napríklad preorientovanie sa na inú značku, vyhľadávanie lacnejšej alternatívy. Je to najmä preto, že každý zákon navodzujúci zmenu sa v podstate snaží riešiť reguláciu pitia a je vlastne nespravodlivý. Nemôže odhaliť každého, kto ho prekročí, a nemôže ani vyriešiť daný problém.

Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj legislatívu, ktorá má trestať opitých vodičov za volantom. V praxi je však pravdepodobnosť, že ich chytia, veľmi malá.

Z priznaní alkoholikov, ktorí k nám do sanatória prišli, viem, že x-krát sedeli za volantom pod vplyvom alkoholu a iba ojedinele mali problémy so zákonom, a aj to väčšinou iba pri nehodách. Zatiaľ ani naše, ani iné zákony neboli úspešné.

Jediným východiskom je abstinencia

Aké sú nové trendy v závislosti od alkoholu? Klesá vek závislých alebo pije čoraz viac žien, matiek?

Všetko, čo ste v otázke pomenovali, je pravdou. Je to obraz života, aký žijeme. Deti hľadajú krajšie pocity, ženy útek zo samoty a spríjemnenie stereotypných materských dní, avšak ani jedno z toho nie je dôvod, aby sme upadali a hľadali vykúpenie v alkohole.

Čím to je, že deti musia hľadať krajšie pocity práve cez alkohol?

V súčasnosti stúpa počet detí a mládeže do 15 rokov, ktoré vidia hodnotu v konzumácii alkoholu a spôsobe trávenia času s ním. Bežným programom detí už v školskom veku je ísť sa opiť.

Čo s tým?

S deťmi vo všeobecnosti je potrebné rozprávať sa o všetkom, čo ich zaujíma. Jedna štúdia ukázala, že traja rodičia z piatich s deťmi o alkohole nehovoria vôbec a jeden nedostatočne. V tejto súvislosti vnímam, akoby sme ešte stále mali málo vedomostí o účinkoch alkoholu. Veď malé deti chtiac-nechtiac pripravujeme pozvánkou cez nealkoholické pivo či detský šampus na pitie v dospelosti.

Novými pacientmi s poruchami psychiky a správania zapríčinenými užívaním alkoholu sú dlhodobo najčastejšie muži vo vekovej skupine 45 až 54 rokov. Čím to je?

Je to produktívny vek, v ktorom môže komunikácia človeka s alkoholom, ktorý ho prijal ako súčasť svojho života, prerásť do závislosti. Rovnako môže ísť aj o takzvaný funkčný alkoholizmus, ktorý sa dotýka prevažne úspešných ľudí, najmä mužov. Napriek závislosti dokážu naďalej vykonávať všetky činnosti v živote – udržať si vedúce postavenie, dodržiavať hygienické návyky, udržiavať spoločenské kontakty, byť zodpovední, starať sa o rodinu.

Takže v budúcnosti sa tento trend nezmení?

Z našich štatistík v sanatóriu vyplýva, že vek pacientov s poruchami psychiky a správania zapríčinenými užívaním alkoholu v priemere klesá, aktuálne je niekde do 40 rokov veku. Môže to byť zapríčinené aj tým, že priemerný vek alkoholika celkovo klesá, že sa veková hranica konzumácie alkoholu znižuje.

Možno vďaka súčasným postupom liečby dostať zo závislosti každého alkoholika?

Každý pacient potrebuje individuálny postup terapeuta. Útok drogy na psychiku vytvára rovnaké prvky v prežívaní, len mobilizácia síl a zbraní je iná. Psychologické pochody pri liečbe nemožno urýchľovať. Úspešne nemožno odliečiť každého alkoholika. Závisí to od metód jednotlivých zariadení. Každé je akoby odtlačkom palca ľudí, ktorí tam pracujú.

Závisí to aj od hĺbky poškodenia pacientov, od schopnosti a ochoty komunikovať s terapeutom a reagovať na jeho odporúčania. Ten, kto dokáže motivovať sám seba a chce, uzdraví sa z tejto choroby, jeho stav sa stabilizuje. Jediným východiskom je abstinencia.

Bojujete so závislosťou od internetu, sociálnych sietí, mobilu či pornografie? Ozvite sa nám na e-mail [email protected]

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.