Kristína Tormová: Sprevádzam umierajúcich. V smrti sa dá nájsť aj medzierka na srandu (rozhovor + video)

Lektorka Andrea TÓTHOVÁ z Občianskeho združenia Kolobeh života sprevádzala Tormovú na ceste stať sa dulou. Dlhodobo sa zaoberá smútkom, smrťou a spôsobmi, ako im čeliť. Smútenie za zosnulým má niekoľko prirodzených fáz. „Niekto potrebuje kričať, niekto ísť behať, niekto sa donekonečna rozprávať, niekto napísať knihu. Konečná fáza je budovanie nového života aj bez toho blízkeho.“

Pozrite si celý rozhovor vo videu:

V rozhovore sa dozviete:

– aké nesplniteľné priania majú občas umierajúci;

– prečo je na smútku aj niečo pozitívne;

– kde možno nájsť dulu, ktorá sprevádza ľudí na konci života;

– či berie dula pre umierajúcich plat;

– ako sa rozprávať o smrti s deťmi.

Niekedy stačí kúsok chleba

Stali ste sa dulou pre umierajúcich. Nie je to veľmi známy pojem, poznáme skôr duly pri pôrodoch. Spomenuli ste, že ani vaši kamaráti nevedeli, o čo ide. Čo teda ako dula pre odchádzajúcich robíte?

Kristína Tormová: Dulou sa môže stať hocikto, nie je potrebný ani kurz, ktorým som prešla. Náplň práce závisí od duly aj od umierajúceho a jeho potrieb. Niekedy stačí iba sedieť pri posteli, pohladkať, zaspievať. Inokedy ide o zážitok. Skrátka ste pri človeku, ktorý odchádza, necíti sa byť sám. Vnímam to ako najvyšší level prijatia, rešpektu a nehy. Netreba si však duly mýliť so zdravotníckou starostlivosťou. Neprebaľujú ani nekŕmia.

Andrea Tóthová: Dula sprevádza umierajúceho podľa jeho prianí a potrieb. Môže byť tiež podporou a sprievodcom pre rodinu. Snaží sa, aby bolo zomieranie čo najpokojnejšie.

Aké potreby majú zvyčajne umierajúci?

A. Tóthová: Požiadavky sú veľmi individuálne. Závisí to aj od prostredia, v ktorom sa zomierajúci nachádza. Dula môže prísť aj do nemocnice. Niektorí ľudia chcú byť potichu, niektorí túžia po obľúbenej hudbe, domácom miláčikovi alebo čítaní. Jeden pán túžil mať iba kúsok chlebíka. Kolegyňa mu to, samozrejme, splnila. Na druhý deň zomrel. Sú to veľmi čarovné a zároveň obyčajné veci. Splniť človeku posledné prianie na tomto svete nás nič nestojí.

K. Tormová: Môže to byť prianie typu „chcem si ešte zahrať divadlo“. Týmto by som chcela pozdraviť môjho kamaráta Marcela, budem ho tu ešte veľa spomínať. Keď už vedel, že definitívne odchádza, v nemocnici si zahral predstavenie pre pár kamarátov. Naozaj to môže byť všeličo. V zahraničí napríklad existuje terapeutický kôň, ktorý chodí za umierajúcimi.

Čo keď je prianie nesplniteľné?

A. Tóthová: Samozrejme, aj také sú. Ak si napríklad človek želá vyliezť na Mount Everest a nie je to v jeho fyzických silách, dula môže ponúknuť aspoň imagináciu, fantazijné sprevádzanie.

Prečo by sa niekto chcel nechať sprevádzať pri umieraní cudzou osobou, ak má rodinu?

K. Tormová: Pre rodinných príslušníkov je často náročné rozprávať sa s odchádzajúcim príbuzným o tom, čo by potreboval a ako si odchod predstavuje. Niekde medzi nimi stojí obrovský smútok a strach. Vtedy prichádza dula ako akési komunikačné zariadenie medzi dvoma stranami. Pozná rôzne možnosti, vie, ako sa o týchto veciach rozprávať.

A. Tóthová: Áno, niekedy je potrebný sprostredkovateľ. Ako dula môžem byť nápomocná aj rodine. Dokážeme spolu konzultovať, čo a ako sa dá v takej situácii robiť.

Kurz duly pre umierajúcich ste dokončili iba nedávno. Sprevádzali ste už odvtedy niekoho pri odchádzaní?

K. Tormová: Na túto cestu ma naviedol spomínaný Marcel Nemec. Sľúbila som mu, že sa stanem dulou. Práve vďaka jeho umieraniu som sa zbavila strachov a predsudkov zo smrti, prekonala som svoje hranice. Na kurze som sa už iba presvedčila o tom, že sa dulou naozaj chcem stať. Spontánne sa mi začali ozývať ľudia s ochoreniami, ktorí potrebujú osobu na rozhovor bez plaču a „ujúkania“.

Emocionálna všechnopárty

Ako vyzerá kurz pre duly? Mnohí si asi predstavujú, že je smutný, no v blogu pre Aktuality.sk ste písali, že ste sa aj veľa nasmiali.

K. Tormová: Bolo to intímne, išli sme do hĺbky. Cítila som sa bezpečne, pretože sa tam o smrti všetci chceli rozprávať. Silný je rituál poďakovania predkom. Každý z nás mal spomenúť mená rodičov, ukázať fotografie predkov a čo-to porozprávať o rodine. Napokon sme zapálili sviečku za tých, ktorí odišli. Bola tma, všetci sme plakali, niektorí to nedokázali urobiť, no bolo to veľmi krásne.

A. Tóthová: Názov zážitkovo-vzdelávací kurz vám veľa napovie. Cieľom je uvedomiť si cez zážitok dôležitosť predkov. Privítali sme smrť s láskou a vďačnosťou. Kurz býva veľmi intenzívny – taká emocionálna „všechnopárty“. Zažijete všetko od úplného nadšenia až po totálny emocionálny prepad. Plávame v prijatí. Vzdelávame sa, rozprávame sa so smútkovou poradkyňou a ja ako zážitková pedagogička zase prinášam uvoľňujúce aktivity.

2fotky v galérii Kristína Tormová a Andrea Tóthova Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Kto ho môže absolvovať?

K. Tormová: Podľa mňa by sme ho mali absolvovať všetci. Nechcem strašiť, ale každému niekto umrie.

A. Tóthová: Absolvovalo ho už vyše 160 ľudí. Zaujímavá je skladba osôb, ktoré na kurz prichádzajú. Jedna tretina sú zdravotníci – psychológovia, zdravotné sestry, ošetrovatelia. Ďalšiu časť tvoria ľudia s aktívnou skúsenosťou so smrťou, niekto blízky im odchádza alebo odišiel. Prídu si tam po energiu a preliečiť sa. Poslednou skupinou sú tí, ktorí nevedia, prečo prišli. Z nich sa často vykľujú veľmi kvalitné duly.

Pracuje dula ako dobrovoľník či dobrovoľníčka, alebo berie aj plat?

A. Tóthová: Poznám duly, ktoré chcú za službu peniaze, pretože je pre ne dôležitá výmena energií. Sprievodca pre nás niečo robí, odovzdáva nám vedomosti. Venovaná intenzita a čas sú pri jednotlivých prípadoch veľmi odlišné, preto to závisí od dohody. Je to individuálna vec.

K. Tormová: Pre mňa to bude dobrovoľníctvo, ktorému sa budem venovať popri práci a rodine.

Ak si číta tento rozhovor niekto v ťažkej životnej situácii, možno sa zamýšľa, ako sa dostať k dule pre umierajúcich. Čo má robiť?

K. Tormová: Treba sa obrátiť na Kolobeh života, mne sa zatiaľ ozývajú blízki, s ktorými sa poznám. S cudzími ľuďmi momentálne pre moju časovú zaťaženosť nemôžem spolupracovať, no príde, samozrejme, aj na to.

A. Tóthová: Najjednoduchšie je kontaktovať smútkovú poradkyňu Janu Gorst – ona poučí, ako ďalej.

Občianske združenie Kolobeh života sa zaoberá sprevádzaním ľudí smútením po strate blízkeho. Môže to vôbec byť nebolestivé? Alebo je cieľom skôr to, aby bola strata menej bolestivá?

A. Tóthová: Presne tak. Smrť je bolestivá udalosť, o tom sa nemožno hádať. Prehodí sa nám život, musíme si vytvoriť novú identitu. Veľmi odporúčame pracovať s vďačnosťou, aby sme neostávali iba v ťažobe, výčitkách a sebaľútosti. Ďakujeme za to, že tu zosnulý s nami bol a strávili sme s ním čas. Vďačnosť nám dáva vyššiu šancu vyrovnať sa so smrťou.

K. Tormová: Môj starý otec ma učil variť. Vždy keď cítim vôňu jedál, ktoré sme pripravovali, vraciam sa do kuchyne k nemu. Vôbec mi však nie je smutno. Teším sa, že tu bol.

Celý rozhovor si môžete pozrieť vo videu na začiatku článku.

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.