Kristína Tormová: SOM zase malá

To je také zvláštne. Keď sme boli malí, chceli sme byť veľkí. Teraz sme veľkí a zistili sme, že to nie je až také super. Nie, nechceme byť znova malí. Ale vďaka tomu svojmu “malému ja”, ku ktorému sa môžeme vrátiť, sa nám často ľahšie žije v tomto veľkáčskom svete, ktorý máme tak skomplikovaný kadejakými obrannými mechanizmami a traumami z detstva. Taký galimatiáš, ale život nie je úplne prehľadný.

Raz mi jedna psychologička povedala, že mám najkrajšie ranné spomienky, aké počula. Ja však viem, že som jej nehovorila realitu. Hovorila som jej to pekno, to, čo si chcem pamätať. Nie vedome. Podvedome. Lebo byť malou je v spomienkach prekrásne, aj keď dnes to riešime na terapiách a stojí nás to príšerne veľa peňazí, času, sĺz a je to drina. Stretlo ma algoritmicky také video, kde psychoterapeut Jan Benda hovorí: ,,Vždycky když mi nějaký klient nahlásí, že měl šťastné dětství, tak jdu do mdlob totálně. Jsi říkám, ježíš, to bude práce.” To ma fakt rozosmialo. Asi preto, že je to dosť smutné. To sa niekedy stáva. Prišlo mi to veľmi vtipné, lebo tomu presne rozumiem.

Isto to viete, že sa používa výraz “vnútorné dieťa”. Je to tá malá ja, ktorú v sebe nosím 42 rokov. Aj vy máte toto “inner child”, toho “inrčájlda”, ako ho volám. Nie je to jednoduché starať sa oňho, hlavne ak máte k tomu ďalšie tri deti. Musím sa oňho starať o to viac, že mám svoje tri deti… Je to taký ten základný software našej bytosti, ktorý keď je dogabaný, všetky nové tooly v našom živote nefungujú presne tak, ako by mali. Inrčájld má veľa pekností, to je jasné, ale má aj veľa zranení, ktoré vznikli v dôsledku toho, že taký prcek sa nevie ešte brániť, nevie, že tie veci, ktoré v detstve toľkokrát počul “si zlé dieťa!”, “zase sa kvôli tebe hádame”, alebo “hanbím sa za teba a sklamal si ma”, sa mu usadia tak hlboko, že ešte po 40-tke bude kvôli nim plakať u terapeuta. Magické. Vskutku. Láska často nebýva bezpodmienečná a inrčájldovia ju o to viac bezpodmienečnú potrebujú, aby bolo o nich postarané. A teda tú lásku nášmu inrčájldovi musíme dávať my. Teda sami sebe. Nie je to nič jednoduché, ale je to krásne, ak sa to darí.

Ale nie toto som chcela veď. Stalo sa mi také, že som bola zase chvíľu malá. Zase som bola dieťaťom a zažila ten pocit tešivosti a bezstarostnosti. Ani to neviem popísať, ale môj inrčájld zažil zázračno. Hýčkam si to. Inrčájld má také tie stavy, že až nevie od radosti zaspať, pamätáte si to z detstva. To sa mi stalo. Niekde na trase Bratislava -Liptovský Mikuláš – Prešov – Ratková a späť. Regresná detská tešivosť s ožívajúcimi spomienkami, príhodami z detstva, ktoré sa dali znova ohmatať…

Môj brat Ondrej je odo mňa o šesť rokov mladší. Je to pre mňa jeden z najčudnejších tvorov a vôbec mi nie je čudné, že ho ľúbim ako koňa (ja som v skutočnosti nikdy žiadneho koňa neľúbila) a úplne bezpodmienečne. Hajzlík, má to šťastie, že ma to napriek mnohým úskaliam za jeho 36 rokov neprešlo a som najväčšou fanúšičkou jeho fakt pitomého humoru. Úplne neobjektívne a hrdo. Tento môj brat bude pre mňa malý, aj keď je dospelý, aj keď je rodič. Ja v ňom vidím stále toho malého Ondra, ktorého som si aj s postieľkou presťahovala do svojej izbičky, keď mal asi rok a už som si ho tam nechala, aby som na to potom v puberte strašne nadávala. Ja vidím Ondrovho inrčájlda. Navždy, v bezpodmienečnej láske a úplne neobjektívne.

A tento Ondro vymyslel, že nášmu ockovi dáme na 70-tku darček. Zoberieme ho na víkend do Prešova, kde vyrastal, zoberieme ho na Gemer, kde sa narodil. Mala ísť aj ockova sestra, ktorá napokon nemohla, a tak sme išli na nezvyčajný výlet do nášho detstva. Ocko, Ondro, ja a naši traja inrčájldovia. Strašne ma v rámci súrodeneckého súperenia serie, že som tento nápad nevymyslela ja! Lebo to bol jeden z najlepších nápadov vôbec.

Môj otec má prácu, vďaka ktorej jeho tešivého inrčájlda vidím často. Asi preto naňho celoživotne tak rada chodím do divadla. Ale to, čo som zažila na výlete po stopách jeho detstva sa len tak nevidí. Po tom Prešove a Gemeri s nami chodil malý chlapec Borko, s rukou vystretou vpred a ukazovákom neustále mieriacim na jeho spomienky. Všetko vieme:

,,Tu som si kúpil andulku! Kusla ma do nosa.” Sedeli sme pod oknami divadelných šatní jeho rodičov, na vlastné oči sme vďaka rozprávaniu videli všetko to, čo tam kedysi bolo a už nie je, no zároveň navždy je. Sila spomienok je médžik. Po tisícikrát sme si vypočuli všetky jeho detské príhody, ktoré poznáme z nášho detstva. Naraz sme sa ocitali na všetkých tých miestach, kde sa diali a ocko nám ich rozpovedal znova. Chodiac po Prešove sme sledovali film jeho detstva na reálnych lokáciách. Tu boli také garáže, tu boli iné prašiaky, tu sme so Šilanovcami hrali futbal. A spoznali sme konečne aj tých Šilanovcov a ďalších kamarátov z detstva, o ktorých sme toľko počúvali. Ockovi kamaráti z dvora. Normálne ockovi rovesníci, s ktorými sme išli na pivo. Pri tom stole však sedeli štyria malý chlapci, žiadni páni s boľavými kĺbmi, ktorí si ukazovali fotky vnúčat… A ja som ich tak dojato sledovala a nebola som si istá, či už to pivo vôbec môžu piť, fagani akýsi.

Ocko sa narodil v dome svojich starých rodičov počas prázdnin. Jeho mama Joja ho porodila za oponou. Tak nám to vždy hovorí, sny divadelníkov. Lebo v jeho starorodičovskom dome v Ratkovej mali starí rodičia oddelenú spálňu veľkým závesom. Stáli sme pred tým domom, kde boli pred pár rokmi nejaké potraviny U Jana. Pred sedemdesiatimi rokmi tam mal obchod môj pradedo. Teraz tam stojí dom, z ktorého je človeku smutno, hlavne ak sa tam narodil pred sedemdesiatimi rokmi jeho otec. Ale keď prižmúrite oči, vidíte tam všetky tie príhody. Celá Ratková, ktorá bola obcou s kultúrnym domom, bazénom, obchodíkmi, komunitou je zabudnutá, až na pár krásne zrekonštruovaných pôvodných domov je zničená. Len inrčájld vie magicky oživiť svojimi spomienkami aj prenádherný zničený kulturák, kde z portálov trčia zvyšky opony. Len inrčájld vie dostať do zarasteného bazéna, ktorý je tak zarastený, že ho vôbec nevidieť, naspäť do prostriedku tú brezu, čo tam vyrástla a tie radostné pištiace deti. Všetko to funguje!

Mať po dvadsiatichpiatich rokoch opäť izbu so svojim bratom je oveľa jednoduchšie, ako keď som mala sedemnásť a on jedenásť. A je to srandovné znova to zažiť. Obzvlášť, keď vás okolo jedenástej večer príde skontrolovať otec, či už spíte. Nespali sme, veď sme už veľkí. Tajne prevracať oči a smiať sa na všetkých tých malých nedokonalostiach svojich rodinných príslušníkov, ktoré celkom jasne vysvetľujú moju divnosť. Nechať to všetko pôsobiť na svojho inrčájlda, dodávať mu tony tej bezpodmienečnej lásky, len tak byť a vedieť, že je v bezpečí, že toto je to, čo mal tak rád. Nechať sa unášať, nič nepotrebovať, sledovať dianie a pekno naokolo, nechať sa ľúbiť, nechať ho byť zvedavým a odvážnym. S bratom sedieť v pube a sledovať svojho rodiča klebetiaceho so spolužiakmi z gympla a trochu sa nudiť. Tajne si dohovárať nenápadný odchod a násilne si odopierať nutkavé chúťky na ťukanie do mobilov, tak ako to robievajú pubiši na dovolenke s fotrovcami. Zase byť malou v tom najlepšom možnom zmysle je veľkolepé. V láske a prijatí a hotdogoch z pumpy. Len s jedinou maličkou nezhodou cestou domov niekde pri Novej Bani. S istotou, že všetko to pekné z detstva ešte existuje, aj keď to už neexistuje.

S odvahou povedať: ,,Ja to mám inak!”, povedať: ,,Áno, mne pomôže plakať!”, ,,Ale toto je pre mňa takto dôležité!”, či obyčajné ,,Nie!” Bez akejkoľvek výčitky. To boli pre môjho inrčájlda veľké veci.

Zaujímavé bolo, že sa mi počas týchto dní snívali šialené sny so spomienkami z čias puberty, aj som si vo sne odmaturovala, učila sa na písomku z dejepisu, prišla som neskoro domov, riešila som, že by som sa už mala odsťahovať od rodičov…podvedomie môjho inrčájlda evidentne šľapalo na plné obrátky. Dosť som si toto pozorovanie užívala. Vskutku zaujímavé. Treba skonštatovať, že zobudiť sa do nie jednoduchej dospelosti a reality bolo vlastne príjemné. Prečo som si v sne pamätala, že Zlatá bula sicílska bola v roku 1212? To je neskutočné, čo všetko v sebe nosíme, keď si spomenieme na niečo ako Zlatú bulu.

A tak v nedeľu večer pred naším domom zaparkovalo auto s troma šťastnými a naplnenými v láske vykúpanými inrčájldami Borkom, Ojom a Kiki a vystúpili z neho traja dospelí ľudia Boris, Ondrej a Kristína. Aby sa zase vrátili do reality svojich dospeláckych dní. S apdejtnutým softwearom, do ktorého sa dajú sťahovať nové appky, ktoré boli dovtedy nedostupné.

Ak niekto povie, že na východe nič nie je, klame. Je tam všetko. A okrem toho všeobecného všetka je tam kus nás. Som presvedčená o tom, že ocko musel mať po tomto výlete svalovicu na pravej ruke vrátane ukazováka. Som presvedčená o tom, že musel mať na duši svalovicu od šťastia. Ja mám. Môj inrčájld sa vo mne hemlesí od radosti a ja si to užívam. Regresná terapia pekna. Byť na chvíľu zase dieťaťom svojho otca a sestrou svojho brata bolo oslobodzujúce. Toto je to detské pekno, ktoré si chcem pamätať. Liečebný pobyt pre inrčájldov. Ďakujem.

Všetky doterajšie časti blogu Kristíny Tormovej nájdete tu >>

Celý článek zde: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ můžete mít zde například formou zpětného odkazu více :Ceny reklamy
….