Kristína Tormová: SOM tu doma

Po voľbách bolo toľko ľudí v rauši zo Smeráckeho víťazstva, kedy sa netešili, že ich favorit vyhral, ale že sme my pokazení progresívni liberáli “prehrali”. Toľkí z nich mi po voľbách či už parlamentných alebo prezidentských písalo, že kedy konečne odídem zo Slovenska. Rýpali, vyháňali. Že nech teda idem do… a inde, keď sa mi tu nepáči. Vraj som sľubovala, že sa odsťahujem ak “nevyhráme” voľby. To som ja nikdy nesľubovala, ani nechcela. Mám to samozrejme niekde na pozadí ako poslednú možnú alternatívu, ale to pozadie mám zatiaľ dosť v… pozadí. Bolo to zaujímavé, že to má niekto takto. Nevyhrať voľby neznamená stratiť záujem o život, krajinu, svoju vlasť (kristepane, slovo vlasť je v mojom podvedomí tak sprofanované, až sa mi to bridilo napísať). Naopak. Ak sa situácia v mojej krajine vyvíja prorusko-orbánovsko-extrémisticko-červeno-nedemokratickým smerom, zanadávam si, prevrátim oči, mám pocit, že ma porantá, potom sa však zhlboka nadýchnem, vzpriamim a idem ďalej. Bojovať za hodnoty, na ktorých mi záleží, za krajinu, v ktorej rastú moji malí ľudia. Na tých mi záleží najviac na svete. Moja cesta nie je odísť, moja cesta je bojovať. Už si robíme tajné grupy ľudí, ktorí tu rozhodne ostávame. Je to príjemné a pekné a je v tom veľa radosti. I keď je to radosť iná, ale nie je to smútok. Je to nádej.

Žila som v Prahe. Taká som bola šťastná, ako som bola naraz pražáčka. So slovenským prízvukom. Vždy keď som vošla do obchodu, hralo tam No name, ale inak to bol nový svet. Štvrtkové rána som kráčala z Malostranského námestia z hodiny nemčiny na ďalšie hodiny v škole na druhom brehu Vltavy. Kráčala som po rannom, úplne prázdnom Karlovom moste bez turistov, v diskmene mi hrala Hegerka a ja som bola strašne hrdá. Podobne som zvykla kráčať podvečer dole kopcom z Míráku na Václavák do divadla. Každý krok som si užívala, tyvole. “Máte skvělou češtinu, Kristýno!”, říkali a já hrála česky a moc mně to bavilo. A když jsem se představovala, vždycky jsem musela říct: Kristína – obě měkký. Vždy mi tam dávali ypsilon. Aj som sa tam zamilovala, aj odmilovala, aj som bývala v malom pokojíčku v divadle, ktorý bol pomerne dlho mojim prechodným domovom. Mala som kľúče a kódy od celého divadla a v noci tam nikto okrem mňa nebol. V Prahe som žila rok a ešte ďalšie dva roky som tam bývala prechodne a jazdila na otočku do práce, hrala som v dvoch divadlách. A potom?

Vrátila som sa domov, odmietla ďalšie pražské pracovné ponuky. Vrátila som sa domov. Ľudia si ťukali do čela. Nechala som tam prácu v skvelom divadle, v Činoheronom klube, dala som papa kolegom Nárožnému, Vetchému, Chýlkovej a ďalším, nechala som tam herecké príležitosti, tzv. sľubnú kariéru, nomináciu na Českého leva, fantastickú školu, nových ľudí, kamarátov, obľúbené obložené chlebíčky, obchody s fast fashion, ktoré u nás neboli, divadelné večierky aj večierky, kde som si kupovala cigy. Ja som doma tu. Aj tak už nefajčím.

Potrebujem chodiť po ulici svojej štvrte, po cestách svojho mesta, po lesoch svojej krajiny a stretávať náhodne i nenáhodne svojich milovaných ľudí. Usmievať sa na známe tváre a veľa sa objímať. Nepotrebujem, aby mi niekto na ulici nadával, ale dá sa s tým žiť. Toho dobra a domova tu mám viac a jednoznačne víťazí nad zlom a nenávisťou. Môj muž hovorieva taký vtip vždy keď niekde ideme, že: “príde Tormová (doplň ľubovoľne od Štrbského plesa cez nákupné centrum, kolotoče, až po Veľký Krtíš) a nikoho nestretne.” To je jeho obľúbený joke, lebo ja mám toľko ľudí vo svojom živote, toľko bytostí, ktoré ľúbim a obdivujem, že ja skrátka vždy niekde niekoho stretnem. Milujem to! Potrebujem chodiť do obľúbených divadiel a pozorovať šikovných kamarátov a kamarátky. Potrebujem vedieť kam ísť, aby som stretla tých, ktorých stretnúť chcem a poznať miesta, kde sú ľudia, ktorých stretnúť nechcem, mať istotu, že na detskom urgente budú v telke zase púšťať krtka…i keď časom tam možno bude ordinovať len ten krtko. Potrebujem chodiť na koncerty obľúbených hudobníkov, do obľúbených koláčikární, potrebujem, aby barista už pri mojom vstupe do kaviarne vedel, akú mi má urobiť kávu, potrebujem podzraviť svojich predavačov Nota bene po ceste do práce, zdraviť po mene okoloidúcich psov a vedieť kedy chodia moje trolejbusy. Dá sa to naučiť všade, to je jasné. Ale nechce sa mi to začínať zase od začiatku. Ale keď mne sa nechce. To je ako vzťah, kde sa cítite napriek občasným hádkam bezpečne. Haló, fakt si viete predstaviť, že by ste zase od začiatku niekomiu vysvetľovali, že má žmýkať kuchynskú handričku a že rifle patria do tmavého prádla a že pod paštiku nechcem maslo… nieeee to sa mi nechce. Poznám kopec rozkošných ňuansov, obyčajných dychberúcich zákutí a stovky úžasných ľudí v Prahe, vo Viedni, v Londýne, všade možne na svete. S tým som ja v pohode. Ja som všade trochu doma, já jsem všudezdejší. Ale aj tak je to doma iné. Doma je to doma. Doma je pocit, nie miesto.

Som tu doma a sústredím svoje sily, aby som si užívala všetko pekné, čo tu mám. Periférne vnímam, čo sa tu deje, no nerozčuľujem sa, lebo nevládzem. Dobre by mi padol taký protest. Myslím, že treba. Stretnúť sa zase s tými, čo sú tu tiež doma a vidieť ich, stretnúť naživo, pozerať sa im do očí, stretnutie pohľadov, usmiať sa. To by bolo fajn, to mi vždy dodá kopec sily. My tam totiž nechodíme nenávidieť, my si tam chodíme vzájomne odovdať silu a odniesť nádej. Inak my sme takí… Ak chcem protest, asi by som mala pre to niečo urobiť. Ale vravím si, že to nie je moja parketa. Trošku sa za to aj hanbím a čakám, že to za mňa urobí niekto iný…a zrejme v tom nie som sama. Takí sme my.

Stíšila som sa, lebo sa mi chcelo strašne kričať. Kúpila som si lístky do divadiel na február a marec. Aby som sa mala na čo tešiť. Strašne je to príjemné toto stíšenie. To si človek s veľkým záujmom o politiku, po tom roku plnom volieb, veľmi užije. Frustrácia minimálna, sledovanie diania s prevracaním očí, s pukancami v ruke, podporujúc tých, čo majú kopec sily a odvahy. Lebo aj tú treba mať.

Zaplavil ma spomienkový optimizus na moje pražské obdobie. Predstava, že by som tam začínala nanovo mi príjemná nie je, napriek tomu, že mám v Prahe priateľov, miesta a aj práca by bola. Je mi príjemné mať svoj pokoj namiesto prechodného pokojíčku, svoje vyšliapané trasy namiesto prázdneho Karlovho mosta, mať vo svojej krajine bezpečné miesto. Napriek tomu, že to, čo sa tu deje je nebezpečné. Lebo keď sa cítime bezpečne, máme silu a odvahu. A tak v tom stíšení budem čakať na momenty, kedy bude dôležité ozvať sa, bojovať, napraviť reputáciu slovu vlastenectvo a cítiť ho. Ja ho cítim a je mi jedno, aké aranžmá má naša hymna, pokiaľ to nieje aranžmá na politickú objednávku od tých, čo ničia všetko naokolo. Niektoré aranžmány sú trpké. Som Slovenka, ktorá mala kedysi trochu český prízvuk a som tu doma. Slováci ožijú, spieva sa v hymne a mne sa zatiaľ moc nechce, lebo tá hybernácia je príjemná. Božé, mne sa tak nechce! Ale blesky hromu (nechýbal Janko Matuška na hodinách fyziky? Nie je to slovné spojenie trochu Andrej Danko?) ma vzbudzujú k tomu, aby som sa prebrala… Nie, neumlčali ma, nie, nedostala som strach, len som si na chvíľu potrebovala pustiť Hegerku a Hair. A potom sa zase prestriedame, lebo tento marazmus bude trvať ešte veľmi dlho. A potom budem zase bojovať za to, aby sa tí moji vzácni ľudia, ktorí odišli budovať svoje nové svety, raz vrátili. To bude pekné.

A ešte som vás chcela pozvať na koncert “Ešte ako dlho”.

Sem: https://dpoh.sk/program/este-dokedy/ Budeme v Divadle P.O. Hviezdoslava spomínať na Nežnú. Bude to nežné a pekné a budeme vám spievať. Budeme radi, ak spoločne oslávime, že sa nám to už raz podarilo…že sme zvíťazili nad lžou a nenávisťou. Možno nás to zase raz nakopne…takto sa stretnúť.

Pozor Aktualita:  Ľudstvo sa rúti k radikálnemu zlomu. Bežný človek môže urobiť prakticky len dve veci

Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej žurnalistike

Snažíme sa o to, aby sa k relevantným informáciám dostal každý. Aj preto máte prístup k prémiovému obsahu na 3 hodiny zadarmo. Získajte prístup k dôveryhodným informáciám už od 5,99 € mesačne.