Kristína Tormová: SOM si vydýchla

Ak som nie úplne rozumela pojmu boomer, pred pár dňami sa to zmenilo. Bola som moderovať podujatie pre mladých ľudí. A bum…teda boom, cítila som sa taká trápna a veľká! Och, keby som si aspoň dala tie moje Martensy a nie tú bielu blúzku! Môj syn sa opýtal, prečo idem do práce v kroji! Už mi tie nové trendy z Ministerstva kultúry vliezajú pod kožu. Desiatky mladých ľudí okolo dvadsiatky a ja. Nie úplne som rozumela ich jazyku, make upu, tetovaniam a vlastne som im chcela všetkým zakasať tie croptopy. Bol to zvláštny pocit, bol to pocit boomerský. Bolo to vtipné. Mne. Im neviem. Keď som si myslela, že som fakt vtipná, nesmiali sa. Ale po hodine som si na to zvykla. Ale nie o tom som chcela.

Z pohľadu staršej ženy, ktorá by pokojne mohla byť mamou takého dvadsaťročného človeka som zažila niečo, čo ma pomerne hlboko zasiahlo. Nie len mňa, 42-ročnú Kristínu, ale aj môjho inrčájlda (zo slova innerchild – vnútorné dieťa).

Skončilo niekoľkohodinové podujatie, venujúce sa duševnému zdraviu, kde sme sa o sebe, o duši a aj bolestiach duše rozprávali autenticky, bez prikrášlení a občasne so slzami v očiach, s rehotom a hlavne nahlas. Ako mladí ľudia počas svojich talkov, tak aj ja boomerka s kadejakými boľavými skúsenosťami z minulosti. Boomerka vo mne sa menila na ženu s výbuchmi materinskej lásky – skrátka všeobjímajúca bytosť s aboslútnym pochopením voči každému z tých krehkých ľudí, ktorí sa tak statočne stavajú svojim boľačkám. Všetkých som ich s priehrštiami pomyselných leukoplastov naozajstne, či v predstavách objímala. S hrdosťou na tých už dospelých fafrnkov, ktorí mi prišli takí odvážni a ja som bola taká hrdá, že sa o tom všetkom už takto hovorí. My sme to v ich veku nemali a na internete bol asi jeden článok. Z pozície človeka, ktorý si prešiel kadečím a sám, som obdivovala, ako sú tam tí ľudia pre seba.

Prišlo za mnou dievča. Jedným očkom som ju sledovala, ako tam postáva a okúňa sa, kým si balím veci. „Ahoj, ja to musím urobiť, lebo síce to je strašne trápne a asi sa strápnim, ale nevadí, veď rýchlo na to zabudneš, ale mám niečo, čo keď nepoviem, bola by to škoda. Vieš, ja som nevedela… a ty si hovorila o sebe, že máš muža a deti a ja som si myslela, že aj niekto s psychickým ochorením a v terapii môže mať rodinu, deti a niekoho, kto by ho mal rád. Že môže žiť život a plniť si svoje sny.” (Píšem to úplne presne, lebo dievča, nazvime ho Laura (23) mi to ešte potom večer aj napísala do správy.)

Stála som tam. Prikovaná. Niečo čudné mnou prešlo. Niečo medzi buldozérom a niečím príjemným. Keď chceš toho toľko povedať a nevieš čo povedať. Človek by si možno myslel, že sa budem cítiť ako polichotená boomerka influencerka, lebo dá sa tam aj také nájsť. Ale to je nezaujímavé. Predo mnou stála mladá žena, ktorá je šesť rokov v terapii, a ktorá si do dnešného dňa myslela, že nebude môcť žiť normálny život, a že ju nebude mať nikto rád. Bola som presne štvrtý človek, ktorému povedala o svojom ochorení. Vedia to len rodičia a jedna kamarátka.

Môj innerčájld vyliezol prekvapene von, Lauru som veľmi pevno objala, na polku tak mamovsky, na polku tak: “ja viem, ja presne viem!”. Pritúlila sa ku mne. Stískali sme sa a ona si do mňa zaborila hlavu a len vzdychla: „To je také dobré.” Asi sme tam takto stáli o čosi dlhšie, než sa zvykne.

Ako ja viem. Ako ja viem! Bože, ako veľmi ja viem. Ten strach, že si iná, že ťa nikto nebude mať rád. Že to nemôžeš nikomu povedať, že ťa bolí duša, ako nevieš, čo to presne je a čo s tým bude ďalej. Tá, čo nikdy nebude pre nikoho dosť dobrá. Ako si nachádzaš partnerov, s ktorými sa vlastne nemáš dobre, ale tak strašne chceš, aby ťa mal niekto rád. Tak strašne po tom túžiš a myslíš si…

Celý článek zde: ZDROJ ZDE ….✅ REKLAMU ✅ můžete mít zde například formou zpětného odkazu více :Ceny reklamy
….

Pozor Aktualita: Ozbrojený gang ukradol zo skladu v Taliansku elektroniku za milión eur